Hoci som si dobre pamätal, že sa to stalo šiesteho júna a práve v Normandii, no vôbec som netušil, kde sa tie pláže nachádzajú a ako to tam vyzerá. Až keď sme si s rodičmi kúpili v obchode v mestečku Caen nejaké morské potvorky a chceli ich zjesť až pri mori, tak sme po dlhom kľučkovaní cez dedinky, z ktorých väčšina sa v našom päťnásťročnom autoatlase ani nenachádzala, konečne dorazili k vodám Lamanšského prielivu.
Tu sa mi začali zdať tie útesy nejaké podozrivé. Na tabuliach pribudli okrem názvov dediniek aj smerovky vedúce k rôznym historickým miestam spojeným s letom 1944 a najväčšou vojenskou akciou v histórii ľudstva. Tak sme to predsa len našli!
Boli sme tam šestnásteho júna, desať dní po šesťdesiatom druhom výročí invázie. Podvečer už boli tie miesta relatívne prádzne, takže nebol problém dostať sa autom pomerne blízko k pobrežiu a za tri hodiny absolvovať väčšinu zaujímavých miest a pamätníkov.
Pobrežie tohoto mestečka slúžilo spojencom ako prístav. Tradičné prístavy boli zničené a tak sem z Británie prepravili niekoľko desiatok mohutných pontónov. Pri nich pristávali veľké lode s tankami, zásobovacími vozidlami a iným vojenským materiálom.
Niektoré pontóny stroskotali na brehu, no mnohé ostali aj po viac ako polstoročí na svojom mieste stovky metrov od brehu.
Pláž však žila. Pár odvážlivcov sa kúpalo, odliv odkryl v jemnom piesku množstvo lastúr a ani tento traktor istotne nepamätá hrôzy vojny.
Toto dievčatko si zas nepamätalo, kam sa podelo červené vedierko. Našťastie si nemuselo ani na vlastnej koži pamätať, čo sa tu voľakedy odohralo. Myslím, že mu úplne stačilo, ako ho v tom momente komandovali rodičia.
Namiesto týchto ďalekohľadov tu zrejme vtedy stálo guľometné hniezdo. Historická podobnosť čisto náhodná?
Posunuli sme sa o pár kilometrov smerom na západ. Pamätník padlým vojakom stojí napriek silným oceánskym vetrom stále pevne...
... zatiaľčo tento strom sa už nevzpriami.
Bunkrov je tu naozaj mnoho. Zaujímavé však boli informácie na tabuli, podľa ktorých niektoré úseky pobrežia strážili naozaj len dve či tri desiatky nemeckých vojakov.
No aj tak ich tu padlo oveľa viac. Toto je jeden z najzaujímavejších vojenských cintorínov, ktoré som kedy videl. Prekvapilo ma, keď som na ceste zbadal odbočku k "nemeckému cintorínu". Zatiaľčo britské, kanadské a americké cintoríny boli rady hrobov alebo tabule s menami, tento bol o niečom úplne inom.
"Otázka mieru nie je otázkou svetu, ale otázkou osobitne na každého z nás.", Karl Jaspers (1883 - 1969) Park mieru
Na malom kopčeku vedľa hlavnej cesty tu stálo niekoľko stoviek mladých stromčekov. Pred každým malá plastová tabuľka s nápisom. Len podaktoré z nich niesli meno a dátumy padlých nemeckých vojakov. Väčšina z nich však bola viac-menej symbolická: "Vaša smrť nám priniesla život.", "Nech žije francúzsko-nemecké priateľstvo.", "Našim padlým priateľom z regimentu."
Hoci to bola spomienka na mŕtvych, na tomto mieste bolo cítiť nový život. Možno vďaka toľkej čerstvej mladej zeleni, možno vďaka štebotajúcim vtákom v pozadí. Nepôsobilo to tak chladne a pietne ako mramorové dosky s vytesanými menami.
Pri pohľade na tie útesy v človeku vystáva otázka, prečo sa spojenci chceli vylodiť práve tu. Veď vyzerajú nedobytnejšie ako múry stredovekého hradu.
No vzápätí sa na rozsiahlej lúke nad útesom prechádza pomedzi obrovské krátery po bombách a lodných strelách, nakukne do rozbitých bunkrov a má dojem, že sa tu nikto necítil tak bezpečne ako v tom stredovekom hrade. Pred peklom padajúcim z neba si nemohol byť nikto istý.
Utah, Omaha, Juno, Sword a Gold. Päť pláží a jedna spoločná udalosť: Smrť tisícov, ktorí o ňu nestáli. Z ich krvi a krížov sa však konečne zrodila Európa.
