Gymnazisti v príhraničnej oblasti sa totiž budú povinne učiť po francúzsky a tak budú na otázku z titulku „Chcete si so mnou pokecať?“ vedieť bez problémov odpovedať.
O väčšine regiónov v strednej Európe je takmer nemožné vyhlásiť, že by "vždy patrili k tej a tej krajine". Miešali sa mocenské vplyvy, no aj jazyk, ktorým sa na danom území rozprávalo.
Alsasko, kraj medzi pohorím Vogéz a tokom rieky Rýn je síce dnes jedným z dvaadvadsiatich administratívnych celkov Francúzska, no fakt, že názvy prevažnej väčšiny obcí končia na -heim, -bourg, -feld, -dorf či -bach, svedčí o tom, že vplyv nemčiny tu bol v histórii viac než zásadný.
Ani dnes, desaťročia po ukončení nemeckej okupácie, nie je až taký veľký problém sa v alsaských dedinkách dohovoriť po nemecky. Mnohí obchodníci bežne vyvesujú cenníky v nemčine a raz v jednej samoobsluhe ma pokladníčka dokonca opakovane vyhrešila po nemecky za to, že som do predajne vošiel s taškou cez plece.
Keď som na jej hlášku v zmysle „Paní, nechoďte mi tam bez košíku!“ skušobne odpovedal francúzskym pokrčením ramien, tak mi to len zopakovala. Opäť po nemecky. Za mnou vtedy stáli tri rodinky s vozíkmi, pričom v každom mali po hektolitri balenej vody. Stavím sa, že ich mobily boli v tom momente v roamingu.
Na pravom brehu Rýna vo všetkých tých -burg, -heim, -stetten, -ingen a -weier dominuje nemčina. Niektorí moji miestni kamaráti v Karlsruhe sa dokážu viac-menej dohovoriť po francúzsky, nemožno však povedať, že by sa tento nádherne nepravidelný románsky jazyk mohol v bádenskej metropole tešiť obľube čo len zďaleka porovnateľnej s angličtinou.
Do najvýchodnejšieho francúzskeho mestečka Lauterbourg sa dá pritom električkou dostať za trištvrte hodiny, na celú trasu platí električenka. Značená cyklocesta spájajúca Lauterbourg s centrom Karlsruhe meria asi dvadsaťpäť kilometrov a otvára bránu ku krásnym scenériam smerom k Strasbourgu či severným Vogézam.
Podľa slov jednej známej a matky dvoch školopovinných detí, sa na gymnáziach, ktoré navštevuje necelá polovica detí od veku asi desiatich rokov, učí od začiatku jeden cudzí jazyk, ku ktorému neskôr pribudne další. Niektoré základné školy ponúkajú výučbu cudzích jazykov aj mladším deťom.
Obvykle si väčšina žiakov vyberie ako prvý cudzí jazyk práve angličtinu, ku ktorému si neskôr pridá latinčinu či francúzštinu. Prekvapila ma najmä tá latinčina, pretože predsa len, ako násťročný by som si zrejme skôr zvolil živý jazyk. Výber je však na žiakoch a rodičoch, pričom jednotlivé školy vo väčších mestečkách sa špecializujú na rôzne jazyky. Logicky nemusí teda každá škola ponúkať všetky jazyky.
Krajinské ministerstvo kultúry Bádenska-Wurttemberska sídliace v Stuttgarte, vzdialenom sto kilometrov od francúzskych hraníc, však prišlo s návrhom, že v príhraničnej oblasti by sa mala francúzština vyučovať povinne ako prvý cudzí jazyk, zatiaľčo angličtina by sa stala povinnou v zvyšku desaťmiliónoveho kraja. Nie som si istý, či deliacu čiaru medzi týmito dvoma oblasťami tvorí hranica lesa na západnom svahu Schwarzwaldu alebo dostrel alsaskej artilérie, no rozhodne nekopíruje žiadne administratívne rozdelenie.
Očakávaným následkom tohoto rozhodnutia by bol výber angličtiny ako druhého jazyka v drvivej väčšine prípadov. Zvýšený dopyt po učiteľoch francúzštiny by tiež mohol spôsobiť postupné vyľudňovanie neďalekých alsaských dediniek. Skutočný problém by však mohli mať deti z rodín, ktoré by sa presťahovali v rámci okresu z frankofónnej do anglofónnej zóny či naopak.
Krátky pohľad do iných spolkových krajov prezrádza, že Bádensko-Wurttembersko by bolo jediným, kde ministerstvo predpisuje povinnú výučbu cudzieho jazyka. Nasledujúci prehľad som zhrnul na základe článku v nedeľných novinách.
V ďalších dvoch krajoch susediacich s Francúzskom, v Porýní-Falcku a v Sársku síce hrá francúzština dôležitú úlohu, najmä v pohraničných oblastiach, no závisí od škôl, ako sa dohodnú na výučbe s rodičmi.
Podobne je to s češtinou v Bavorsku a Sasku a s poľštinou v Sasku a na severovýchode krajiny. Počet záujemcov o tieto slovanské jazyky rastie, no ide väčšinou o individuálne počiny jednotlivých škôl ako o nejaké zhora organizované pokyny.
V Šlesvícku-Holštajnsku existujú školy s výučbou dánštiny, no podobne ako namiesto holandčiny v Dolnom Sasku a Severnom Porýní – Vestfálsku, aj tu je už od tretieho ročníka vyučovaná predovšetkým angličtina.
Možnosti dostať sa do tajov jazyka teda sú, no nikde inde sa krajinské vlády nesnažia nariadiť, ktorý cudzí jazyk by mal byť povinný. Ministerské rozhodnutie musí prejsť ešte parlamentom, no o búrlivé debaty rodičov dnes rozhodne nie je núdza.
Ako by to vyzeralo s maďarčinou, nemčinou, češtinou, poľštinou a ukrajinčinou na Slovensku? Mala by Bratislava príležitosť sa opäť stať trilingválnym mestom?
