Na začiatku som kľudne sedel na lavičke a zdiaľky sledoval, čo sa to tam na žinenke deje.
No všimli si ma: "Mirooo, fotka!"
"Mirooo, teraz!"
A to som v ten upršaný utorkový večer len nesmelo nakukol do jednej z univerzitných telocviční, vyzul si topánky a bosý prešiel k lavičke.
Nemal som vyťahovať fotoaparát.
Oni si ma všimli.
"Mirooo, záber!"
Nabitý akumulátor, karta na dvetisíc záberov, vonku lejak, v žalúdku večera, nič ma odtiaľ nevyháňalo.
Kým okolo mňa rástli súsošia, ja som sa prechádzal dookola a v z bezpečnej vzdialenosti fotil.
"Mirooo, vlastne počkaj, ešte kúsok, hotovo, foť!"
Tu padlo desať záberov. "Tento je najostrejší," navrhol som. "Ale len na tomto mám zdvihnutú nohu," znela odpoveď.
No cvičili tam so mnou ako s lietadielkom na špagátiku.
"Mirooo, záber! Au, moja noha."
Niekedy si všetky skupinky len niečo vysvetľovali, čomu som pozorne načúval a nerozumel, inokedy stvárali všetci také vylomeniny, že by mi nestačilo ani rybie oko, aby som ich všetkých zachytil.
"Mirooo, sem!"
Nezastavil som sa ani na chvíľu. Okolo mňa občas prefrčali žongléri na jednocykloch. Požiadal som ich, že až im budem s fotoaparátom cúvať do cesty, nech na mňa okamžite zazvonia.
"Mirooo, kde si?!"
Občas som mal dojem, že to s tou krkolomnosťou preháňajú...
... našťastie žinenka bola dosť mäkká.
Časom som našiel uhly, z ktorých som mohol jednou ranou zabiť dve muchy a odfotiť dve figúry.
A ak "Mirooo, fotooo!" zaznelo súčasne, bolo to v suchu.
Niekedy som však nenápadne fotil niekoľkokrát a jeden záber z desiatich je potom vždy tým najlepším.
Napríklad aj tu. Najskôr detailnejší záber...
... a potom desať krokov dozadu, aby to bolo vidno celé.
Občas som mal však chuť navrhnúť im, aby si každý obliekol dres inej farby, aby som potom vedel, ktorá noha patrí ku ktorej ruke.
Inokedy to bolo jednoduchšie. Ale ako zistím, kedy je ten správny okamih na záber, keď všetci protagonisti majú zaťaté zuby a vypúlené oči?
Nie je veru vôbec jednoduché nechať so sebou takto cvičiť.
Po neviemkoľkých "Mirooo, záber!" som si povedal "dosť!". Tak a teraz budem chvíľu cvičiť aj ja s nimi. Odchytil som si Rafaela, strčil mu aparát do ruky a začal ho komandovať, nech si nemyslí, že je to také jednoduché.
Johanna si ľahla na chrbát, vystrela nad seba nohy: "Sem si opri bedrá a vystri sa... vystri sa!"
"Rafaeeeel, ...
... pomoooc, padneeem!"
