V Karlsruhe a širokom okolí sme mali krásny víkend, ktorý som patrične využil na cyklotúru cez Kraichgau a Hohenlohe až do Würzburgu. Návrat vlakom však už nebol až taký príjemný. Po štyroch hodinách strávených v slabo vetranom kupé som sa viac ako na čokoľvek iné tešil na studenú sprchu.
Kamarátom sa však podarilo ma podvečer vytiahnuť ešte na futbal. Žiadne krčmové vytešovanie sa pred televízorom, ale na normálny futbal v zámockom parku. Priamo na trávniku, v tieni starých stromov, sme sa asi dvanásti necelé dve hodinky naháňali za loptou, priateľsky faulovali a po nepresných kopoch vyberali loptu z chabaždí (karlsruhácky výraz pre krovie).
Cez deň bolo horúco, niečo cez tridsať stupňov. Obloha sa pomaly zaťahovala a v diaľke bolo počuť slabý hrmot. Búrka. To však mládežníkov nemohlo odradiť a tak sme ďalej lapali po dychu, keď lopta odletela príliš ďaleko. Úprimne som sa tešil na ďalšiu studenú sprchu.
Čo na tom, že sme prehrali! Aj tak sme to mali k súperovej bránke trochu do kopca. Honza po hre vytiahol z ruksaku pre každého jeden chladený Budvar a po pľúcach sme vetrali aj obličky. Pár mládežníkov sa s nami rozlúčilo a pobralo domov. V tom sa obloha zatiahla ešte viac a začali padať prvé ťažké kvapky.
Chvíľu sme postávali pod stromom, no akonáhle niekto zahlásil, že mu "do piva chčije", zbalili sme veci a utekali sa skryť pod najbližší prístrešok. Cyklisti držali v jednej ruke svoje tátoše, v druhej polliter a cesta-necesta trielili pod starý kamenný altánok.
(Tento záber vznikol až na druhý deň napoludnie. Pozornému čitateľovi istotne neuniknú proporcie stavby vzhľadom na bicykel a vzdialenosť bielej maringotky vľavo v pozadí. Tú neskôr nebolo ani vidieť.)
Pod altánkom už stálo asi desať chalanov a dievčat oblečených v čiernych šatách, s dobermanovskými obojkami na krku a vybíjanými opaskami. Keď sa k nim pridalo ešte desať mládežníkov v bielych tričkách, pod altánkom začalo byť akosi plno.
Vtedy sa to spustilo. Medzi zábleskom a hromom ubiehali len zlomky sekundy, lejak bubnoval všade okolo nás a chladný vietor nás začal prefukovať. Optimistickí športovci, väčšinou oblečení len v ľahkých bavlnených tričkách a kraťasoch, začali trpieť. Nevdojak sme sa všetci nahromadili tesne vedľa seba a so zaťatými zubami pôsobili ako vetrolamy.
Došla na psa slanina! Silný vietor zo strany spôsobil, že sme sa všetci natlačili na jednu stranu kamennej dlažby, aby sme boli aspoň trochu chránení pred kvapkami. Po každej zmene smeru vetra sme stepovali zas na opačnú stranu. Jediný Olda si dal dole ešte suché tričko, zbalil ho do tašky a nahým chrbátom sa oprel o kamenný stĺp. Vraj ho celkom hreje a suché tričko si dá potom na cestu. Špekulant jeden!
Tak, ako výprave na severný pól, ktorú v roku 1909 viedol Karel Němec, počas mrazivých nocí za polárnym kruhom veľmi pomáhali debaty o požiari Národného divadla, aj my sme sa, drkotajúc zubami od chladu, bavili radšej o tom, aký bol celý víkend horúci. Len po zahrmení sme sa pýtali prítomných študentov stavebnej fakulty, či altánok vydrží zásah bleskom.
"Dávám bouřce pět, maximálně deset minut", znela snáď najodvážnejšia hláška. To sme tam nestáli ani štvrť hodiny. Vtedy sa okovaná mládež rozhodla, že nás opustí. My sme tento fakt aj celkom privítali, pretože nám ich cigaretový dym už celkom pekne liezol na nervy. Tri Miss mokré tričko nasledované siedmimi chalanmi s rozkrokom proklatě nízko vzali nohy na plecia a cez hlboké mláky zmizli v lejaku.
Vtedy niečo silno zapraskalo a na miesto, kadiaľ pred pol minútou bežali, sa zrútil veľký konár. Študenti stavariny začali uvažovať nad odolnosťou altánku proti padajúcim konárom a mne začala byť už celkom seriózne kosa.
Po necelej polhodine sme už niekoľkí stratili trpezlivosť a tak či tak premočení a prefúknutí sme vzali bicykle a pelášili domov. Najskôr cez vodou nasiaknutý trávnik, potom po cestičke pomedzi popadané vetvičky a napokon po ceste okolo špliechajúcich áut.
Viac ako na čokoľvek iné som sa tešil na horúcu sprchu.
