(Tento obrázok prosím neukazujte môjmu zubárovi...)" author="autorom záberu bola tuším Janka" />
Chudák, nevedel vysloviť "h". Za to jeho úprimné povzbudzovanie som ho zas úprimne nemal rád. Po dvoch kilometroch som to vzdal a kým som sa doplazil na internát, vrátil sa mi aj dych a frekvenciu srdca som prestal počítať na megahertze.
Medzitým sa čosi zmenilo. Za polroka som zhodil nadbytočných pätnásť kíl, objavil som cyklo- a horskú turistiku a telo mi hovorilo, že už má na viac. Niekedy v marci mi Aleš povedal o bežeckých pretekoch, ktorých sa vlani zúčastnil. Zápisné deväť eur, za to tričko, nápoje a diplom. No nekúp to za tie peniaze. Motivovali ma aj Alešove slová, "že i ty největší lemry to zvládnou za hodinu."
Bádenská míľa, jedna z najdlhších míľ na svete, meria osemtisíc osemsto osemdesiatosem metrov. V devätnástom storočí ju definoval Karl-Friedrich svojou dvojhodinovou prechádzkou v lese za mestom. Rovnomenné preteky prebehnú tí najväčší borci za menej ako polhodinu.
Pondelok, 24. apríla. Teraz alebo nikdy. Našiel som si na mape jednu štyri a pol kilometra dlhú lesnú cestu za zámkom, odstavil bicykel a vyrazil. Sebadôvera mi prudko vzrástla, akonáhle som predbehol postaršiu pani na kolieskových korčuliach. Časom na mňa však prišla kríza a ozvala sa večera, ktorú som schuti zjedol krátko pred tréningom. Po vyše hodine som sa zničený vrátil k bicyklu. Napriek tomu som bol odhodlaný bojovať.
Utorok, 25. apríla. Na oficiálnom webe súťaže som vyplnil formulár a banke prikázal previesť deväť eur. Priznať sa k tomuto šialenému aktu svojmu okoliu a ešte nebodaj rodičom som nemal odvahu. Pár dní si ešte museli počkať. Svalovicu z predošlého dňa som ešte cítil v nohách a najbližší bežecký tréning bol v nedohľadne.
Vôľa opäť si zabehať mi napokon nevyšla. Jeden večer na korčuliach, jeden poldeň na bicykli, dva večery na tanečnom parkete a tri turistické dni v lese, v meste a na skalách síce udržiavali telo bdelé, no s behom to malo pramálo spoločného. V sobotu šiesteho mája som ráno vstával s maličkou dušičkou.
Pred obedom som si bol na radnici vyzdvihnúť štartovné číslo. Našiel som sa v zozname na nástenke, brigádnikom nadiktoval "drei, zwo, null, zwo" a bez preukazu či podpisu som dostal list a zatváracie špendlíky. Brigádnička odborným okom zhodnotila moju postavu ako XL a dostal som aj tričko.
Ako ľahký obed sme si v študentskej krčme dali o dvanástej šnipózu (SCHNItzel, POmmes, SAlat) a o druhej som do seba naládoval ešte päť banánov, tri müsli tyčinky a liter vody. Bolo krásne teplé jarné počasie, tak som sa obliekol minimálne a kľúče natlačil do podrážky tenisiek. Štartovné číslo platilo v sobotu ako celodenná električenka, takže okrem papierovej vreckovky pre slzy dojatia som pri sebe nemal naozaj nič. Krátko pred treťou som už hľadal kamarátov na námestí pred zámkom.
Medzi mantinelmi tam však už stáli tisíce ľudí. Nájsť medzi nimi známe tváre bez mobilu či vystreľovania pestrofarebných svetlíc bolo prakticky nemožné. Postavil som sa teda takmer na koniec dlhého zástupu vyše troch tisícov bežcov a čakal na výstrel.
Ten prišiel presne o tretej. Takmer minútu sme tam ešte stáli a sledovali kúdele prachu v diaľke pred nami. Prví už vyštartovali, zatiaľčo my sme sa posúvali krokom. Vtedy som za zábranami zbadal niekoľko kamarátov, ktorí sa na nás prišli pozrieť. "Ty vole, tam je Miro! Co tam stojíš jako tele? Pojď zatím sem k nám na kus řeči, ty vole!"
Vtedy sa to konečne trochu pohlo. Ruce na bradavky a poklusem klus som začal hľadať priestor medzi bežcami, aby som ich pár predbehol. Nemyslel som na vlastné tempo, netušil som, ako dlho to vydržím zároveň s ostatnými. Včerajších stotridsať kilometrov na bicykli urobilo svoje. No neustále sa predo mnou objavovali príležitosti robiť myšičky pomedzi ostatnými bežcami.
Sem-tam sa predo mnou zablyslo tričko s mojím menom. Najväčšia nemecká rafinéria MiRO vyslala svoj početný bežecký tím a mne zorganizovala skvelú povzbudujúcu kampaň. Takmer neustále som mal na dohľad niekoho s týmto tričkom.
Atmosféra v meste bola úžasná. Policajti priebežne blokovali dopravu a ľudia stáli na chodníkoch povzbudzujúc tých svojich. Pred niektorými domami stáli stolíky s pripravenými pohármi vody. Škoda len, že to všetko bolo len medzi prvým a tretím kilometrom. Vtedy som smäd ešte nepociťoval.
Bežalo sa mi skvele. V duchu som si blahoželal k tomu, že som štartoval medzi poslednými. Byť v prvom rade, tak ma celý čas ľudia len predbiehajú. Takto sa na štarte predo mnou nahromadilo pomerne veľa relatívne pomalších bežcov, ktorých som cestou míňal. Bežali všetci. Či už mládežníci, otcovia a matky rodín, kolegovia s rovnakými firemnými tričkami, ale aj tí skôr narodení.
Mať tak fotoaparát a viac času, tak by som fotil divákov. Otecka s malým chlapcom v náručí, ktorý len horko-ťažko vytŕčal nos spoza vlastnoručne namaľovaného transparentu "Renn, mama, renn!", či mexické vlny kolegov z istých firiem. Mesto žilo bádenskou míľou.
Okolo piateho kilometra som začal pociťovať smäd. Už sa vytratili stolíky s vodou a keďže som nikoho známeho nepožiadal, aby ma v týchto miestach počkal, schol som ako uterák na slnku. So závisťou som sledoval deti čľapkajúce sa v riečke Alb, okolo ktorej viedla záverečná časť trate.
Za siedmym kilometrom už boli prvé obete. Dve osoby ležali na trávniku a kriesili ich policajti. Do tohoto obrazu vysilenia a prehry sa však začali primiešavať prvky víťazstva. Oproti mne už kráčali jednotlivci s výrazom šťastia a medailou na krku. Tí už dobehli do cieľa a vracali sa touto cestou domov.
Do osemtisíc osemsto osemdesiatich ôsmich metrov zostávajú už len dve stovky. Vbiehame na štadión. Vtom sa zo stredu plochy ozve Aleš: "Miroo, už jsi v cíli! Přideeej!". Ten to už mal za sebou, ale mne tie slová dodávajú silu. Z vnútornej dráhy prechádzam do treťej a v cieľovej rovinke predbieham ešte asi desiatich ľudí.
Cieľ. Na veľkom displeji svieti štyridsaťsedem minút a štyridsať sekúnd. Chlapík mi skenerom prebehne čiarový kód na čísle, vtisne do ruky medailu a už sa o mňa nikto nestará. Na ex do seba nalejem liter vody, nájdem ostatných medzitým dobehnuvších kamarátov a som rád, že ešte žijem. Ešte chvíľku.
Nie je čas na dlhé diskusie a analýzy priebehu behu. Ešte spoločné foto reprezentácie Kčs (zľava Radek, ja, Aleš, Alf a Zuzka), potom rýchlo domov, osprchovať sa a hurá do Heidelbergu na blogerské stretko.
Na druhý deň ráno mi zvoní telefón. Plechový hlas na mňa začne chrliť množstvo písmen a číslic tak ako pred pár mesiacmi. Alf večer našiel oficiálne výsledky a napísal mi do SMSky najdôležitejšie dáta. Len škoda, že ju poslal na pevnú linku a nie na mobil, možno by som aj niečomu rozumel.
K výsledkom som sa teda dostal až v pondelok, do týždňa by mi mal prísť aj diplom. Poradie deväťstodvadsaťsedem z takmer troch tisícok síce neznie nijako prevratne, ale o to mi vôbec nešlo. Spomienky na necelú hodinku spoločného behu ulicami Karlsruhe sa vryli do pamäti dostatočne.
Do toho cieľa som predsa len dobehol. Žeby sme to o rok skúsili opäť?
