Hoci správy zo severného Nemecka hovoria o snehovej katastrofe, v Karlsruhe sme túto sezónu po napadanom snehu ešte nekráčali. Ak aj niekedy niečo nasnežilo, v priebehu polhodiny to bolo preč. Chodníky boli teda len mokré a plné mlák.
Z istých prozaických dôvodov som sa blížil k domu čo najrýchlejším krokom. Bývam v jednej z najkľudnejších štvrtí mesta, takže po odbočení z hlavnej triedy do spleti uličiek ma už neobchádzali žiadne autá a nevidel som ani žiadnych chodcov. Vlastne až na tmavú siluetu na chodníku predo mnou.
Ona, asi 160 centimetrov vysoká, štíhlej postavy s dlhými tmavými vlasmi, v tmavej zimnej bunde, čiernych nohaviciach, ruky v hrubých čiernych rukaviciach sa jej voľne hompáľali popri tele. V teniskách nehlučne cupitala po mokrej dlažbe.
Ja, 190 centimetrov vysoký, naobliekaný v červenej bunde pôsobiaci skôr objemnejším dojmom, v zimných topánkach relatívne hlasno klopýtajúci po chodníku a občas čľapnúci do mláky som sa rýchlejším krokom blížil zozadu k dievčine. Rukavice nenosím, ruky som si skrýval vo vreckách bundy.
Chodník bol úzky, medzi domami a zaparkovanými autami či bicyklami sa dvaja ľudia vyhnú len relatívne tesne popri sebe. Nemal som inú možnosť, ako prejsť poblíž dievčiny. Ono mi to vlastne nerobilo žiadny problém, až kým som som nezaregistroval opatrné pootočenie hlavy dievčaťa.
Všimla si za sebou pomerne mohutnú postavu, ktorá sa k nej blížila rozhodným krokom. Už som bol pri nej takmer na dosah. Čo sa jej vtedy muselo odohrávať v hlave? Snažil som sa nepozerať na ňu, len prejsť čo najrýchlejšie okolo nej a dať jej tak najavo, že ju na chodníku ignorujem.
V podstate som chcel po pár metroch na križovatke odbočiť doprava, ale čo ak by tam odbočila aj ona? Držať sa pár krokov za niekým a zmeniť smer zároveň s ním je už dosť podozrivé. A ja som v noci nemal najmenšiu chuť na prechádzky po ďalších uliciach, len aby som sa jej naschvál vyhol. Preto som ju chcel predbehnúť čo najskôr.
Predstavoval som si, ako by som sa ja cítil, kebyže za mnou v podobných podmienkach kráča viac ako dvojmetrový zavalitý chlapík s nevľúdnym výrazom v tvári. Podobne sa musela cítiť aj ona, keď som za ňou šiel ja.
Akonáhle ma po očku zbadala, stiahla si v okamihu rukavicu z ľavej ruky a siahla ňou do vrecka na bunde. Čo tam má? Mobil na zavolanie pomoci? To ťažko, na to by nemala čas. Schmatla nejakú zbraň? Slzotvorný plyn? Očakáva útok od niekoho, proti komu by sa silou zrejme brániť nemohla? Na ulici, kde sa o tomto čase svietilo ešte v desiatkách okien? Čo mám teraz robiť?
Smer som zmeniť nemohol, prudké zastavenie sa mi tiež nepozdávalo. Nechcel som v nej vyvolať čo i len najslabší pocit ohrozenia, pretože slzotvorný plyn som už pred rokmi okúsil. Jeden kamarát ho nosil so sebou a raz ním neopatrne strekol do vzduchu. Moja zvedavosť a ľahký závan vtedy spôsobili, že som najbližších pár minút držal oči radšej zatvorené.
Dievčina sledovala moje kroky, no nespomaľovala. Na okamih som sa jej pozrel do tváre. Mala asi pätnásť rokov a napätý výraz. Zaťal som zuby a nechal to na ňu. Nech sa rozhodne. Pridal som do kroku, bez mihnutia oka som ju predbehol a po piatich metroch zabočil doprava. Ona pokračovala rovno.
Už som len zdiaľky zbadal, ako si opäť navliekala rukavicu na ruku.
