Mám ju ešte celú, ale radšej ostávam sedieť, kým sa mi spred očí stratia všetky hviezdičky. Mávnutím rukou zatváram okno a druhou si hladkám postihnuté miesto. Zas to nevyšlo. Koľkokrát som sa už do toho okna udrel a zakaždým ho nechávam otvorené tak, aby som ho mal nad hlavou.
Ani nie desať sekúnd po tom, ako som ho privrel, dostáva okno ďalší zásah. Tentokrát však zvonku. Vráža doňho niečo čierne, pomedzi rozbitý zobák preceďuje "Ooops, Scheisse" a už aj to padá k zemi z výšky dvoch podlaží.
Otváram okno, vyskakujem na radiátor a snažím sa na tú vzdialenosť rozpoznať v hromade starého lístia obeť nehody. Leží tam čierna kôpka nešťastia, vetrík sa jej pohráva s uvoľnenými pierkami. Už jej nič nepomôže.
Možno by mi ten vták inak do miestnosti vletel a tu šarapatu narobil. Možno by ho chýbajúci odraz belasej oblohy ani k otvorenému oknu nenalákal. Možno, možno, možno. Prišlo mi ľúto, že som tej nehode nevedel zabrániť.
Mňa však teraz bolí hlava a rastie mi hrča, zatiaľčo jeho už nič bolieť nebude...
