Pani medzitým vyložila niekoľko sklenených fliaš hneď za môj nákup. Položila ich priečne, takže pri každom posune o seba drncali. Už som jej chcel naznačiť, nech tie fľaše položí pozdĺžne, no vtedy prebrala mobil od manžela, ktorý sa jednou rukou barlami nemohol posúvať, a pokračovala v rozhovore.
Obvykle sa nenamáham načúvať cudzím rozhovorom, no keď ho mám meter od ucha, tak počujem, aj čo nechcem. Pani sa v jednom momente spýtala: "Schneidemühlerstraße? To se tam jak dostaneme?" Keď zložila, mal som nutkanie jej poradiť, ako sa tam dostane, no medzitým sa moje veci na páse vedľa stále drncajúcich fľaší dostali na rad a ja som musel platiť.
Kým som si pri stolčeku za kasou ukladal nákup do tašky, dotmolíkal sa ku mne pán s barlami, oprel sa o stolík a čakal, kým manželke nablokujú tovar. Tá k nemu o chvíľu pribehla: "Kartu mám v autě, dej mi tu tvoji."
Pán bez slova vytiahol peňaženku a podal žene kartu. Tá sa však po dvoch krokoch otočila: "Jaký máš PIN?"
Stŕpol som. Bol som na okolí jediný, ktorý by tej hlasitosti ešte mohol rozumieť. Keďže som však bol veľmi zabratý do ukladania vecí, tak som sa zrejme pánovi nezdal taký podozrivý.
"Čtyři, osm, jedna!"
"Čtyři, osm, jedna? Jó, dík!" a odkráčala k pokladni.
Zapol som si bundu, natiahol čapicu a v momente, keď som sa otáčal k dverám, potmehúdsky som sa usmial:
"Ne tak nahlas, pane..."
