Na väčšine spacákov je uvedené, do akej teploty umožňuje pohodlný spánok. Informácie však nie su jednoznačné, každá krajina, či dokonca firma, majú svoje normy. Existuje síce nejaká konkrétna ISO norma, no tá umožní len porovnať dva spacáky medzi sebou. Neprezradí konkrétnej osobe, či sa pri určitej teplote pohodlne vyspí, alebo bude drkotať od zimy.
Tak ako sú niektorí ľudia schopní "klepať kosu" pri dvadsiatich stupňoch nad nulou, iní behajú v tričku aj pri desiatich. Každý človek je jedinečný a inak reaguje na chlad. To isté platí aj pri spacákoch.
Od spacáku závisí, či si v noci dobre oddýchnem a či budem na druhý deň schopný pokračovať v túre. Preto je dobré poznať svoj spacák. A najlepšie ho odskúšať priamo na sebe.
Môj jednokilový Light P3D od firmy Treksport s uvedenou spodnou hranicou komfortu 0°C sa osvedčil aj počas októbrovej noci pod širákom, no vtedy teplota neklesla pod päť stupňov nad nulou. Posledný februárový víkend však malo byť pod nulou. A to sme si s kamarátom povedali, že to treba vyskúšať.
Nasledujúci experiment rozhodne neskúšajte doma! Nechať vychladnúť byt na tak nízku teplotu je mrhaním energie, ohrozením izbových rastlín a niektorých zariadení a nemusí sa vám to ani podariť. Minulú zimu som pri vonkajšej teplote -1°C nechal otvorené všetky okná v podkrovnom byte a do rána vnútorná teplota neklesla pod plus desať stupňov.
Najlepšie je ísť von, do prírody, nie však príliš ďaleko od bydliska, aby ste sa v krajnom prípade mohli podchladení a omrznutí rýchlo vrátiť domov.
Vzali sme si stan, samonafukovacie karimatky, spacáky, varič, čaj do termosky a na bicykloch sa odviezli asi tri kilometre za mesto, do rovinatého Hardtwaldu. Najskôr hlavný architekt výpravy Miro našiel dve polená vhodné na sedenie a postavil prístrešok ako ochranu pred lesnými potvorkami.
Zatiaľ hlavný lekár a kuchár výpravy Aleš založil oheň. Čaj sme mali každý v termoske vlastný, no večeru sme si spravili spoločnú. Ako vravieva Aleš, "Večeře pod hvězdama je romantická i ve čtyřech chlapech". Tentokrát sme boli len dvaja, obloha bola zatiahnutá, no chutilo nám aj tak.
Keď sa už instantné cestoviny v omáčke varili, mohlo šéfkuchársku lyžicu prebrať aj také kulinárske nemehlo, ako som ja. Aleš mi ju podával s vedomím, že tam naozaj nebolo čo pokaziť.
A už sme sa mohli poriadne najesť. Telo je potom celú noc zamestnané trávením a nemá čas myslieť na to, aká mu je zima.
Časom mi veru aj začalo byť chladno. Tak sme pred spánkom zabehli ešte pol kilometra na zohriatie a tak sme každý vliezli do svojho spacáku. Duotexová súprava a hrubé vlnené podkolienky kúpené vlani na trhu v Krakove urobili svoje, bolo mi príjemne teplo.
Keď ma však v noci zobudila túžba sa ísť pozrieť zblízka na nejaký neďaleký strom, uvedomil som si, že mi už vôbec nie je tak teplo. Problémom boli nohy. Tým, že som ich občas trochu ohol, som nimi tlačil na steny spacáku, ktoré sa tým stlačili a už neizolovali. V takom úzkom múmiovom spacáku sa treba naučiť spať rovno.
Vonku som si ešte trochu pocvičil a zaliezol naspäť do spacáku. Po chvíli ma však prebudila Alešova otázka: "Slyšíš to?". Z malého otvoru spacáku mi trčal len nos, takže som musel uvoľniť kapucňu, aby som počul zvuk, ktorý vyrušil spolunocľažníka. Neďaleko stanu ustavične brechal pes. Čo teraz? Zdroj zvuku sa nepribližoval a po piatich minútach prestal. Mohli sme spať až do rána.
Keď sme sa ráno prebudili, teplomer vedľa mojej hlavy ukazoval vonkajšiu teplotu jeden stupeň pod nulou, vnútornú štyri stupne nad nulou. Rýchlo sme sa obliekli a začali baliť stan. Vnútorná stena tropika bola vlhká od vyzrážanej vydýchanej vlhkosti. Takže akonáhle sme ju stiahli z kostry stanu, ochladila sa na bod mrazu a zamrzla. Podobne sa vrstva ľadu vytvorila na tyčkách, takže sme mali problémy ich od seba oddeliť.
Napokon sme však všetko úspešne pobalili a každý hurááá domov do tepla. Do takej zimy s týmto spacákom už zrejme radšej nepôjdem.
