Hodiny na kostolnej veži odbíjali piatu hodinu, modrý stĺpec v teplomeri ďobal do pätnástky a vtáky štebotali ako na jar. Tma však už zahalila mesto a medzi pár mráčikmi-letáčikmi vykukoval mesiac v splne. Vychádzal som z jednej veľkej budovy neďaleko univerzity a mal namierené na vianočné trhy, kde sa ľudia tradične tvárili, ako veľmi ich teší horúce víno páliace prsty i pery, no popritom určite poškuľovali po zmrzlinárni na rohu ulice.
Pred budovou som v prítmí parkoviska zbadal dvojicu mladých študentov, očividne dezorientovaných. Chalan držal v ruke nejaký fascikel, zatiaľčo dievčina sa škrabala za uchom. Asi štyridsaťročný chlapík v elegantnom obleku pobehoval okolo nich a niečim svietiacim im mával pred nosom.
Mimovoľne som sa ich spýtal, či niečo hľadajú. Chlapík vystrel ruku a už som v jeho dlani zbadal malý digitálny zápisník s výrazným farebným displejom a malou plochou anténkou. Rozoznal som na ňom nejaký náčrt okolitých ulíc, no viac som nestihol prečítať.
-- ...štráse zíbn. Hovoria, že vraj ich niekto nanavigoval práve sem. Ale veď pozrite, to má byť týmto smerom, asi stopäťdesiat metrov. Aha, vidíte?
Nevidel som. No stáli sme naozaj pred tým domom, kam chceli tí dvaja ísť. Ukázal som im smerom k vchodu. Mládežníci lámanou nemčinou poďakovali a chlapík neveriacky krútil hlavou (len svojou, našťastie), zdvíhal prístroj do výšky a mačkal na klávesnici, čo sa len mačkať dalo.
Spomenul som si na jeden tohtoročný cyklovýlet, na ktorý si jeden kamarát vzal aj takýto GPS prístroj. Ten však bol určený pre autá a preto počítajúc z niekoľkometrovou odchýlkou vôbec neprotestoval, keď sme šli po cykloceste pozdĺž diaľnice. Akonáhle sa však diaľnica trochu odklonila, zatiaľčo chodník viedol rovno, už aj sa začala mašinka búriť, aby sme sa vrátili na cestu.
Trochu horšie, našťastie nie vždy tragicky, to však môže dopadnúť vtedy, keď sa vodič až príliš spolieha na navigačný systém. Návyk na presvedčivé "odbočte doprava a pokračujte päťsto metrov" sa v polovici októbra vypomstil 64-ročnému vodičovi čierneho bavoráku uprostred električkovej stanice tu v Karlsruhe.
Podľa článku v online edícii týždenníkaSpiegel, odkiaľ pochádza aj tento ilustračný záber, si vodič omyl navigačného systému uvedomil až po vyše desiatich metroch tankodrómovej jazdy po koľajniciach. Možno len nesprávne porozumel pokynom, no v tých miestach je neprejazdnosť pre autá naozaj viac ako evidentná.
Takže GPS, dôveruj, ale preveruj. Aby ste nemuseli neveriacky sledovať displej a hovoriť si: "Gde propánajána sem..."
