Vzápäti na mňa plechový ženský hlas začal chrliť nejaké kódy. Vlastne to boli vyhláskované anglické písmená. Ako keby ste dali neanglický text Angličanovi, nech číta, čo vidí. Možno to bola slovenčina, čeština, či nemčina. Automat nerozoznával jednotlivé slová, tak ich bral ako skratky a hláskoval. Veľmi rýchlo.
Nedokázal som zachytiť jediné slovo, jediné meno, či číslovku. Stál som tam uprostred zámockého parku držiac v jednej ruke mobil a v druhej barany bicykla, s otvorenými ústami sledoval padajúce lístie okolo seba a márne sa snažil pochopiť niečo z tej správy, ktorú mi niekto poslal.
Niekto strávil niekoľko minút tým, že si na mňa spomenul, chcel mi možno niečo pekné napísať, nejako ma potešiť, či mi niečo dôležité odkázať. Možno si chcel zo mňa len vystreliť a možno to bol len omyl.
Ženský hlas vystriedal opäť ten pôvodný mužský a oznámil mi, že tá správa prišla od čísla nula, jedna, šesť, nula, ... osem, nula. Číslovky medzitým som si nezapamätal. Koniec hovoru. Prehliadol som takmer celý zoznam v mobile, no nenašiel nikoho známho s číslom v tomto tvare.
Je minimálna nádej, že si tieto riadky číta autor SMS. V každom prípade ak je to tak, tak krátky mailík s tou správou si už prečítam sám. A súvisle.
