Už som spomínal môjho učiteľa dejepisu z II. stupňa základnej školy. Bol to odvolaný riaditeľ, výrazne po päťdesiatke. V čase vpádu rusákov 21.8.1968 dal príkaz na spustenie mestských sirén. Potom bol už len všetkého zbavený radový učiteľ, ale vynikajúci. "Iterhelpo" spomínal vo výuke rovnako opatrne ako gen. Vlasova ( blog pod linkom ) a mnohé iné "chúlostivé" udalosti. Až s odstupom času si uvedomujem, koľko informácií nám podsúval neverbálne, mlčaním v istých momentoch, povzdychmi, prevrátením očí, mimikou tváre a akože "hľadaním správnych slov". Dialo sa to aj počas výkladu o tzv. brigádach "Interhelpo" a spomenul aj jazyk "Esperanto".
Pamätám sa na časy z detstva a mladosti, keď sa objavilo "Esperanto" ako nový univerzálny jazyk. Nechápali sme jeho podstatu, jeho poslanie a predovšetkým jeho pôvod dostatočne dobre. Nikto neprezradil, že umelý jazyk prišiel spolu so sovietskou propagandou. Čo malo v tých časoch niečo dočinenia so sovietskymi "nadľuďmi", bolo pre všetkých svätým písmom. Boli sme však deti, hoci pôvod jazyka je vo Francúzsku, zrazu sa stal hitom ako sovietsky zázrak číslo...asi miliónty.
29.3.1925 vyrazil zo Žiliny vlak na strastiplnú cestu do Kirgizska. Viezol prvých asi 300 ľudí, celé rodiny, idealistických "esperantistov" a "idistov". Celkovo v štyroch transportoch medzi rokmi 1925 a 1932 odišlo zo Žiliny a Brna 1078 osôb, 407 členov družstva a 671 rodinných príslušníkov. Boli členmi priemyselného družstva "Interhelpo", založeného v Žiline v roku 1923. Podľahli propagande boľševického ľudového komisára Rudolfa Marečka, rodáka z Bohunic u Brna, svetobežníka, komunistu, utopistu a Stalinovho sluhu.
Októbrovú revolúciu "kontroloval na mieste", stal sa ľudovým komisárom a zrejme "Kominterna" ho poslala do rodnej krajiny agitovať. Lenin žiadal svetový proletariát o všeobecnú budovateľskú pomoc, ktorú Mareček naplnil po okraj. Pod linkom "Interhelpo" je podrobnejší popis a súvislosti.
Podvedení, ale presvedčení idealisti išli za vidinou života v "ideálnej" rozprávkovej krajine bohatstva, blahobytu, mieru a láskavých ľudí. Namiesto toho ich vítala holá Kirgizská step, nepríjemné podnebie, diametrálne odlišné od domova. Tu mali žiť a budovať socializmus, v pustatine bez konca, bez elektriky a vody. Na titulnej fotografii sú členovia družstva.
Najprv ich ničilo stepné počasie, choroby ako týfus a aby toho nebolo málo, časom sa dostali do veľmi citlivého hľadáčika Stalinistickej represívnej mašinérie. ČSR bola vysoko rozvinutou priemyselnou krajinou a do transportov si brali aj poľnohospodársku a strojársku techniku. Okolo "Pišpeku" ( Frunze ) z "ničoho" vybudovali továrne :
1925 prvá elektráreň v Kirgizsku
1927 textilná továreň (Klement Gottwald)
1928 taviareň
továreň na nábytok
koželužný závod
textilná fabrika
Na obrázku nižšie, najvýkonnejší členovia družstva v Kirgizsku, akási "tabuľa cti".
Cudzinci a úspešní budovatelia ? Nemožné ! Musí v tom byť namočený sám diabol, alebo imperialistické sily. Neschopnosť a neúspech je podľa sovietskych noriem za guľku, úspech a preukázanie schopností nad chápanie NKVD je na slučku. V stepi otvorené okná neboli. Zato podozrivým bol aj slepý kôň. Nikto sa ich na nič nepýtal, začali represie, násilné "sovietizovanie", prenasledovanie. Fakt, že toto družstvo, jeho československí členovia, tvorili asi 20% produkcie Kirgizska si ani Stalin, ani horda NKVD, nevšimli. Ak si to predstavíme, asi 500 - 700 výkonných pracovníkov, včítane žien, tvorilo pätinu hospodárstva krajiny, ktorá mohla mať v dvadsiatych rokoch do 1 mil. obyvateľov, cca. ( jediný zdroj uvádza v r. 1950 asi 1,8 mil. ) Nakoniec mnohí skončili na popravisku, alebo len tak zavraždení. Jedna účastníčka z Moravy povedala, že : "Išli sme tam so strojmi, ale po pol roku sme boli radi, že sme si zachránili životy a vrátili sa domov s holými zadkami".
Je nanajvýš nepochopiteľné, ako sa môže človek namotať na propagandu. Doma predali všetko a išli do neznáma, len na základe sľubov a sladkých rečí o krajine zázrakov. Čas ukázal, ako sa postupne, jeden po druhom, rúcali mýty o sovietskych zázrakoch, na konci ktorých bol hlad, bieda a vražedná mašinéria súdruhov. Alexander Dubček tu prežil svoje detstvo, v "Pišpeku" ( Frunze ) strávil 8 rokov so svojimi rodičmi.
Začalo sa to v Žiline v roku 1923 a skončilo o dvadsať rokov, v roku 1943, kedy "projekt Interhelpo" v Stalinovej ríši zanikol. Mnohí Čechoslováci zaplatili za svoju naivitu, za svoje ideály a predovšetkým schopnosti tú najvyššiu daň. Príliš vyčnievali...
Zdroje : Linky v texte.
