Pohľad prvý - sklamanie
Spokojnosť z toho, že sme po niekoľkohodinovej ceste naprieč Maďarskom konečne prekročili chorvátsku hranicu (konečne Chorvátsko!) vystriedalo sklamanie. Sklamanie z toho, ako si pracovníci cestarín privyrábajú k svojmu zrejme nízkemu platu - výdavok z bankoviek bol upravený v neprospech nás, turistov. Neboli sme sami, komu sa to stalo, naši (cestovali sme dvoma autami) mali takú istú skúsenosť a stalo sa nám to viackrát. Kunové mince sme videli prvýkrát v živote a v nočnom osvetlení sme výdavok kontrolovali až po opustení mýtnice - naša chyba. No poučili sme sa a na spiatočnú cestu sme mali prichystané drobáky. To isté odporúčam i ostatným turistom.
Pohľad druhý - spokojnosť
Aj napriek nepríjemnej skúsenosti z výberu mýta (zlyhal ľudský faktor) bola diaľnica príjemným prekvapením. Osobne som cestu k chorvátskemu moru nikdy neabsolvovala, ale neviem si predstaviť, ako by sme to zvládli bez diaľnice. Na našej trase sme napočítali 13 tunelov, za tunelmi boli vzápätí diaľničné mosty. Hoci dva vyše päťkilometrové tunely som musela riadne predýchavať i ako spolujazdec.
Jeden z diaľničných mostov (fotografované nad ránom, preto je obrázok tmavší)
Pohľad tretí - šok
Jedno skoršie odbočenie z diaľnice a jedno nesprávne odbočenie na križovatke spôsobilo, že sme si nedobrovoľne urobili exkurziu po uzučkej ceste, spájajúcej množstvo menších obcí. Cestu lemovalo niekoľko rozstrieľaných či zbombardovaných domov. Z príručky som vyčítala, že patrili Srbom, ktorí po vojne krajinu opustili. Domy domácich sú dávno opravené, tieto však ostali stáť ako nemé memento. Sú dôkazom nezmyselnej vojny, ktorú spôsobilo to, že dva národy sa nevedeli na svojom rozdelení dohodnúť po dobrom. Aj vás napadá, ako dobre, že my sme to s Čechami zvládli inak?
Pohľad štvrtý - nadšenie
Po nechcenej odbočke som si vypočula od manžela všeličo, hoci som v tom bola nevinne (itinerár ležal doma na stole, nuž sme išli tam, kam naši v aute pred nami...). Už som sa pomaly zmierovala s tým, že Chorvátsko sme navštívili prvý a posledný raz. Ale... More je silná zbraň. Tešila som sa naň, bolo mojou malou odmenou. Hlad po slanej vode (pred asi 18 rokmi som bola pri studenom nemeckom mori) nám nedovolil ani pospať si po namáhavej ceste. Aspoň po kolená sa namočiť a potom môžme ísť spať... Kdeže - manžel i deti absolvovali svoje prvé kúpanie v kraťasoch:) Spánok sa odkladá na nočné hodiny.
More fascinovalo aj Bibu
Pohľad piaty - úplná spokojnosť:)
Na dohovorenie s domácimi nám stačilo naučiť sa pár základných výrazov. Na trhu sa predavači prihovárali po slovensky: Čo chceš? či Vidíš, vrátila si sa... Malú dcérku sme naučili povedať Izgubila sam se, čo znamená Stratila som sa:) Pre istotu (ale nič zlé sa nestalo). Možno by hnedoočka zapadla medzi domácich. Ľudia boli milí, jedlo výborné (skúsili sme pršut, pljeskavicu, morké plody i pržene ribi:)), manžel si pochaľoval tamojšie točeno pivo (už menej jeho cenu...), o skvelej jadranskej zmrzline asi písať netreba, veď dobré sa chváli samo... Deti sme uplácali obrovskými palacinkami, keď sa už nevmestili do kože.
Maják
Ostrov Prvić
Slovenské more sme naozaj našli v Chorvátsku. Blízkosť jazyka nám, jazykovo menej zdatným, umožnila pekne sa s domácimi dohodnúť, takže výber budúcoročnej dovolenkovej destinácie je viac-menej jasný. Už sme si naplánovali, čo všetko ešte chceme v budúcnosti postíhať, keďže po prvý raz sme sa tešili z mora a jediné, čo sme stihli, bol malý výlet loďou do Šibeniku, mesta, ktoré je svetovým kultúrnym dedičstvom.
