Obraz prvý
Spím pritúlená k mojej polovičke. Nastavená na víkendový režim, slnko vysoko, no ja si užívam víkendové ráno ako sa patrí - zababušená v perinách. V polospánku počujem ťapkanie bosých nôh po podlahe. Ťap, ťap, ťap... sa mení na tiché šlapkanie po koberci. O chvíľku počujem nad hlavou jemné dýchanie. - Mami, môžem si lažkať medzi vás? - rečnícka otázka, na ktorú nik nečaká odpoveď. Malé telo sa vtlačí medzi nás. Objímu ma malé ruky, nadýchnem sa dieťatkovskej vône. Šelmička, cez deň riadne divoká, je krotká a prítulná. Milujem víkendové rána.
Obraz druhý
Hádka vo výťahu kvôli skákaniu a strachu, že sa zasekneme, je už dávno zabudnutá. Kráčame mestom. Jedna veľká rodina. Starší sa už nechce držať s mamou za ruku, kráča ako frajer pár krokov pred nami. S rukami vo vrecku (- Keď spadneš, rozbiješ si nos, - počujem sa z nedávnej minulosti. Keď bol ešte malý...). Zato mladšia, tá sa rada drží za ruku. Z jednej strany ja - mama, z druhej tato. A ona skacká, občas sa v pevných rodičovských rukách zhúpne. Preskakujeme čiary, skáčeme na kanálové poklopy. Občas si poskočím, veď mama smie...
Obraz tretí
Lenivé popoludnie. Jediným liekom je šálka výbornej kávy. Jej vôňa sa plazí bytom ako z reklamy. Akurát ju nevidieť. Nohy mám vyložené na taburetke a nezmyselne prepínam televízne programy. S manželom rozoberáme takmer skončený deň. - Mami, môžem ti doniesť kávu? - ponúka sa starší. - Aj ja, aj ja, - kontruje mladšia. Zatiaľ jej to nedovolím, kávu mám rada "kopcom", preniesť ju treba opatrne. Už nie je horúca, ostala len vôňa. A ja dúfam, že to, čo sa hovorí o studenej káve, je aspoň trochu pravda...
Obraz štvrtý
- Mami, počkaj, chcem vidieť ten obrázok, - prerušuje ma už po stopäťdesiatypiatykrát mladšia. Rozprávku snáď ani nedočítam. - A ako to skončí? - večerná rozprávka neplní svoj účel. Neuspáva, vzbudzuje zvedavosť. - Takto v živote nezaspíš, - naoko sa hnevám a mračím. - No dooobre, - upokojuje ma. Rúčkami si podopiera hlavu a chvíľku počúva, čo čítam. - Ukáž, - prerušuje ma po stopäťdesiatyšiestykrát. Vzdávam to. Kým rozprávku nedočítam, tak nezaspí. Našťastie sa len učí čítať. Starší, keď už vedel čítať, kontroloval, či čítam dobre. Pristihol ma totiž, ako som v starej Danke a Janke urobila zo súdružky učiteľky pani učiteľku.
Niekedy sa pristihnem, že si želám, aby to tak bolo naveky...
