Mám strýka. Narodil sa ako posledné zo štyroch detí rodičom mojej mamy. Oboch, starkú i dedka, si pamätám ako láskavých a milujúcich ľudí. Priznávam, môj pohľad môže byť skreslený. Ako pohľad milovaného vnúčaťa. No z rozprávania mojej mamy viem, že so súrodencami mali šťastné detstvo. Také, aké si len dieťa môže želať.
Strýko sa nikdy neoženil. V mojich očiach žil ako dobrodruh. Dlho sme o ňom nič nevedeli, potom sa z čista-jasna objavil. Na jeho návštevy som sa vždy tešila. Poopravoval pokazené hračky, priniesol mne i sestre nové bábiky... Keď som bola staršia, začala som citlivejšie vnímať starosti starých rodičov. Neustále ho ťahali zo šlamastík, spôsobených požívaním vražednej kombinácie lieky-alkohol. Lieky užíval na cievne ochorenie, na ktoré máme v rodine predispozíciu.
Liečil sa v Pezinku. Ako deti sme si mysleli, že je blázon. Starší kamaráti nás strašili - dajú Ťa do Pezinka, ty blázon... Bol na jednom z protialkoholických liečení. Ukázalo sa, že bezvýsledne.
Starká a dedko zomreli pomerne mladí, dozor nad strýkom zdedil najstarší brat. Po jeho smrti sa strýko vrátil do rodičovského domu, ktorý naša rodina využíva na rekreáciu. A o starosť viac má moja mama. Dovolenku na chalupe predčí stres z toho, či sa vôbec dostane do domu a v akom stave zas nájde svojho brata.
Jeho alkoholické stavy, podčiarknuté slovami "ja nepijem" či "ja som triezvy" sa striedajú so sľubmi, že nebude piť. Ďalšie z protialkoholických liečení nepomohlo. O ďalšom liečení nechce ani počuť. Načo? Veď on nepije... Nepomáhajú prosby, nepomáhajú hrozby. Na vlastné oči vidím, čo dokáže alkohol. Z ani nie päťdesiatnika, normálne človeka v najlepších rokoch, je troska. Telesná i duševná. Napriek snahe všetkých jeho blízkych. Napriek tomu, že nik pred jeho problémom nezatvára oči, tak, ako je to v našej spoločnosti bežné.
