Malé dievčatko menom Žofka pozeralo s úžasom na veľkú vodu. - Ujo, prečo je tá voda taká veľká? - spýtala sa strýka a ten jej so smiechom odpovedal niečo o rieke Dunaj. Ona bola z malej dedinky v horách, cez ich dvor pretekal malý potôčik a v lese bolo jedno malé jazierko. So starým otcom pochodila okolité lesy, poznala každú skrýšu, balvan i dve pred zrakmi ľudí skryté studničky. Teraz bola vo veľkom meste, lebo mama bola chorá a strýko sa ponúkol, že sa o ňu postará. Strýko žil so svojím synom Matejom v Bratislave. Podľa nej bol veľký pán. Vždy jej niečo priniesol, keď prišiel navštíviť mamu, nuž si urobila takýto záver. Bratranec Matej jej venoval každú voľnú chvíľku, ale väčšinu času trávila so strýkom. Matej bol študent. Mal veľa kníh a stále si v nich čítal. Žofka často pozorovala, ako sa hrbí nad knihami a čosi si z nich vypisuje.
- Poď, ukážem Ti, kde bude naša univerzita, - povedal Matej a ťahal ju preč od širokej rieky. Kúsok od nábrežia bola takmer hotová rozostavaná budova, z ktorej mala byť nová univerzita. Žofka videla, že to bude nádherná stavba. - Mala tu sídliť burza,- ozrejmil pôvodný zámer Žofke Matej. - Aha, - tvárila sa múdro. Chvíľku pozerala na stavenisko a potom sa Mateja opýtala: -A čo je to burza? Matej sa zasmial a dohodol sa s ňou, že keď bude väčšia, všetko jej vysvetlí. - Do univerzity môžu chodiť aj dievčatá? - opýtala sa. - Pravdaže. Ale nehovorí sa „do univerzity" ale „na univerzitu",- poúčal Matej malú sesternicu.
Inokedy, tiež počas prechádzky okolo budovy, ktorá Žofku priťahovala ako magnet, sa opýtala Mateja, prečo sa vlastne na tú univerzitu chodí. A nelákalo ju to, že sa naučí veľa nových vecí. Ani to, že spozná nových ľudí alebo bude môcť svoje vedomosti odovzdávať ďalej. Jej detskú dušičku zaujalo to, že na záver štúdia dostane diplom. Vtedy si definitívne zaumienila, že ona veru na tú univerzitu študovať pôjde.
Žofia sa podvedome usmiala. Aulou sa nieslo jej meno a nikto nepochyboval, že sa usmieva nad svojím úspechom. Nie, ona sa usmievala pri spomienke na malé dievčatko, ktorým kedysi bola a ktoré si zaumienilo študovať na univerzite pre akýsi diplom. Úsmev sa jej stratil z tváre. Škoda, že ju nemôže vidieť Matej....
Žofka sedela vo svojim obľúbenom kútiku za pecou a prezerala si obrázky,ktoré jej daroval Matej. Na jednom bol Dunaj, na ďalšom jediný dunajský most a na poslednom skoro dokončená univerzita. Bolo jej za Bratislavou smutno. V dedinskej škole, do ktorej začala chodiť, sa žiadne diplomy nedávali. A okrem učenia v škole mala veľa povinností okolo domu. V Bratislave nemusela robiť nič, tu doma musí pomáhať mame. A pri zmienke o univerzite ju každý vysmeje. Tak sama spomína na to, ako univerzitu otvorili, ešte kým bola u strýka a u Mateja. Matej bol taký pyšný na novú školu. Všetci čakali, že z Mateja sa stane úspešný právnik. Ale Matej školu nikdy nedokončil. Začala sa vojna a mladí muži mali iné starosti ako štúdium. Tu, ďaleko v horách, bolo všetko ako doposiaľ. Akurát mama občas slzila nad listami od strýka z Bratislavy. Žofka nikdy nevedela, čo strýko píše. Našťastie. Tiež by plakala, keby vedela, že Matej jej už nikdy nevysvetlí, čo je to burza... No vtedy sa Žofka na strýka veľmi hnevala, lebo mama plakala kvôli jeho listom.
Taký smutný Gaudeamus... Jej sa sen splnil, Matejovi nie. Videla strýka, poznačeného vekom a samotou, ako sedí vedľa mamy. Tušila, že rovnako ako ona, je myšlienkami niekde inde. V tejto nádhernej budove, v tejto aule, ale v celkom inej dobe. V dobe, ktorá nikdy nebola...
Venované utorňajšiemu výročiu.
