Azda najznámejšou chuťou i vôňou Bratislavy je bratislavský rožok. Pochúťku, plnenú orechovou či makovou plnkou upiekol pekár menom Scheuermann po prvý raz už v roku 1785 presne 6. decembra - na Mikuláša. Bajglami ozdobil predvianočný výklad. Onedlho sa preslávil za hranicami mesta. K ich sláve nemenej prispel aj nasledovník pána Scheuermana Augustín Schwappach či Gustav Wendler, vďaka ktorému sa dostali až do Ameriky.
Dnes sú bratislavské rožky hotovým pokladom. Podarí sa i ich občas kúpiť v niektorej z kaviarní v v čokoládovni v centre. Bratislavské gazdinky si vedia poradiť aj dnes - bajgle pečú ako tradičné vianočné pečivo napríklad podľa tohto receptu.
Mojou vôňou Bratislavy bola vždy vôňa čokolády. Ešte i teraz, keď prechádzam okolo "Figara", mi tá sladá omamná vôňa pripomína detstvo. A starých rodičov, ku ktorým sme chodievali okolo. Továreň na cukríky a čokoládu založili v roku 1896 potomkovia pána Stollwercka, ktorý dal meno nielen továrni ale i pomenovanie karamelovým cukríkom. Až po znárodnení sa továreň zlúčením so závodom v Trnave premenovala na Figaro, i keď v spomienkach starších i mladších Bratislavčanov ostane navždy "Štolverkovou" továrňou.
Iba kúsok za čokoládou zaostáva vôňa i chuť pečených gaštanov. Tá vôňa, ktorá mi spríjemňuje každú jeseň. Chuť, ktorú raz za čas pokazí iba zlý gaštanko, ale preň na jesennú pochúťku nezanevriem. Pouliční predavači pečených gaštanou patria ku koloritu mesta akoby odjakživa. "Paniko, nech sa lúbí," ma dostane skôr, ako to usmievavý predavač vysloví.
A vôňa vín a viech? Na tú sme spoločne spomínali na jeseň. A na posedenia pri káve sme s nostalgiou spomínali tiež.
Tradičné vône mesta sú stále zriedkavejšie. Žiaľ, prepálený olej a smog sú ešte to príjemnejšie, čo vás môže v bratislavských uliciach postretnúť.
Zdroj obrázkov a základných informácií: P. Selner a spol.: Taká bola Bratislava
