A dnes? Som rada, že je sucho a nemusím sa tmavým ránom boriť v čľapkanici či šmýkať po primrznutom chodníku. Časy, keď som sa každý večer zasneným pohľadom kochala vo vločkách, tancujúcich v svetle pouličnej lampy, sú už dávno preč. A s nimi i radosť, keď sme s otcom pri prvom snehu vybehli postaviť pred sídliskový dom snehuliaka.
Milovala som bratislavskú zimu. Všetko bolo biele, čas sa zastavil a nik sa nikam neponáhľal. Akoby nikomu nezáležalo na tom, či príde na čas do práce. Chvíľku som mala podozrenie, že aj dospelákom dali snehové prázdniny. Prázdniny, o ktorých som dovtedy s tichou závisťou iba počúvala rozprávať rodičov či rovesníkov z vidieka.
Nenávidím bratislavskú zimu. S vianočným stromom pred divadlom a na Hlavnom rínku mizne i posledný kúsok zimnej atmosféry. Vločky sa už netočia vo veternom víre pod lampou, občas padá dážď so snehom, ktorý sa vzápätí mení na sivočiernu mokrú hmotu. Len vietor preniká hlboko pod vrstvu oblečenia, až pod kožu.
Milovala som bratislavskú zimu. Náročky sme križovali chodníčky starších spolužiakov, aby sme vyprovokovali guľovačku či aby nás poriadne vyváľali v snehu. Kráľom sídliska bol ten, kto si vyšmýkal najdlhšiu šmykľavku. A hrdinkou tá, ktorá odolala rodičovskej autorite a vyšla von bez čiapky. Milovala som bratislavskú zimu môjho detstva.
Nenávidím bratislavskú zimu, lebo moje deti netušia, čo je guľovačka cestou zo školy. Lebo vianočný sneh padá iba v mojich predstavách a ak i napadne, o chvíľu je prizdobený žltými mláčkami domácich miláčikov a ja dúfam, že v ňom nik nevyváľa moju dcéru. Nenávidím sivú bratislavskú zimu mojej dospelosti.
