Pánovi Satinskému sa však podarilo aj niečo iné. Tak, ako pred rokmi bol súčasťou bratislavského koloritu Schöne Náci, tak bol Julo Satinský svojráznou postavou svojej milovanej Dunajskej ulice. V spomienkach nás, obyčajných ľudí, sa zjavuje ako vzorný tato, každodenne (alebo takmer každodenne) chodiaci na nákupy do samoobsluhy. V rukách nesie tašky, niekedy plné prázdnych fliaš a potom späť plné dobrôt. Na krku má neodmysliteľný dlhý šál, ktorý k nemu patril rovnako, ako neskôr montérky a vibramky s krikľavými šnúrkami. Ba čo viac, na tvári má neodmysliteľný úsmev „popod fúzy“ a pod fúzami príjemné slovko- dve. Takto ho stretávala moja mama...
Spomienka druhá je moja vlastná. Z premiéry baletu pre deti v Slovenskom národnom divadle. Pán Satinský je oblečený v elegantnom obleku, na krku má neodmysliteľný šál a pod fúzami úsmev pre nás, ostýchavé deti...
Spomienka tretia je z nie až tak dávnej minulosti. Zo Starého mesta, kde ste ho mohli stretnúť pri prechádzkach. Niekedy sa vozil na kabriolete, za ním vial dlhánsky šál, rozdával popodfúzové úsmevy a dobrú náladu, občas zakýval okoloidúcim...
Už len stretnutie s ním vyvolávalo v ľuďoch dobrú náladu. Preto si aj on zaslúži cenu, ktorú súčasníci dostávajú za prínos pre Bratislavu na jeho pamiatku. Pridajte aj vy svoju spomienku na skvelého herca a spisovateľa, alebo si spomeňte naňho len tak, pri prechádzke uličkami Starého mesta. Tak, ako on spomínal na množstvo príbehov, ktoré tu zažil...
