Namiesto romantického východu slnka ma budí pípanie zásobovacieho auta preložené hrmotom auta smetiarskeho. Žmúriaci pohľad na hodiny mi prezrádza, že o päť minút aj tak musím vstať.
O pol hodiny čakám pri výťahových dverách. Samozrejme, že výťah je zas úplne dolu. Uplynie aj nekonečno, kým sa vyšplhá na šieste... Otváram ťažké dvere a vidím, že zas niektorý z majiteľov štvornohých miláčikov nestihol včas vstať a zobrať ho na prechádzku. Opatrne vstupujem do výťahu a dávam pozor, aby som neskočila do mláčky. Kým sa zveziem dolu, stihnem si prečítať nové nápisy na stenách.
Na ulici zabúdam na nepríjemnú arómu mláčky z výťahu. Vôňa orgovánu a štebot ranných vtáčat dvíhajú moju náladu prudko nahor. Až kým sa neozve piskot robotníkov zo stavby. Tak z tohto som už vyrástla, páni!
Nálada dosahuje takmer bod mrazu, keď prechádzam cez cestu (ranná rely neberie na vedomie ani chodcov ani priechody) a vzápätí som svedkom incidentu, pri ktorom značne podnapitý mladík vulgárne slovne napáda okoloidúcich. Zatiaľ ostrejším útokom bráni ďalší mladík, zrejme rozumnejší kamarát. Rýchlo prejdem okolo, okolo mňa prebehne i mladík, ktorý tiež ignoruje výpady na svoju adresu.
Prechádzam cez vchodové dvere do vestibulu stanice. Ocitám sa v inom svete. Všade sú rozvešané kresby nádejných umelcov - nápad urobiť výstavu detských prác na stanici sa mi pozdáva, cestou domov, keď ma nebude tlačiť čas, si obrázky pozriem lepšie. Nálada sa mi pomaličky zlepšuje...
Prichádzam na zastávku autobusu. Vodič ignoruje mláky po nočnom daždi a ja len tak-tak uskakujem pred spŕškou zo špinavej vody. V autobuse radšej postojím... Alebo nie, radšej si sadnem, dnes sedí za volantom nepochopený Fittipaldi.
Toto ráno mi akosi nevyšlo. No niekto to asi vytušil, pípne mi esemeska a ja čítam: Mám Ťa moc rád!
Krásne zajtrajšie rána...
