Môj okuliarový starovek siaha do raných školských rokov. To, že dobre nevidím, sa mi darilo tajiť vyše roka. Ani preventívna prehliadka u školského lekára neodhalila moju krátkozrakosť, kým som sa v množstve spolužiačok v spodnom prádle dostala na rad, všetky riadky na skontrolovanie zraku som sa naučila naspamäť. Až keď som pri spoločnom sledovaní televízora bola nalepená takmer na obrazovke, mama rozhodla, že sa pôjde k očnej. Nebudem klamať, preplakala som celú cestu od očnej lekárky do optiky, bolo mi úplne jedno, aké okuliare si vyberiem (veď aj tak som sa v prázdnych rámoch v zrkadle poriadne nevidela) a celú cestu domov. Myslím, že som plakala, až kým som nezaspala.
Okuliarový stredovek
Okolo roku 1000 bol v Benátkach vynájdený čítací kameň. Prikladal sa k textu na jeho zväčšenie, čiže pôsobil ako lupa. Táto primitívna optická pomôcka slúžila ďalekozrakým mníchom. Taliani nezaváhali a okolo roku 1289, kedy sa už spomínajú prvé okuliare - sklíčka v rámoch, ich vymyslel pravdepodobne pisan Salvino D´Armante alebo florentský dominikánsky mních Alessandro del Spin. Stále sa však jednalo o šošovky pre ďalekozrakých. Šošovky pre krátkozrakých boli po prvý raz vyrobené až v 16. storočí. Rámiky však bolo treba pri očiach pridržiavať, čo bola nová výzva pre súdobých vynálezcov. Pokusy boli rôzne - od hodvábnych stužiek, ktorými sa viazali slučky okolo uší, cez klasické uväzovanie okolo hlavy až po keramické alebo kovové závažia poza uši (tento spôsob "odkukali" španielski a talianski misionári od Číňanov). V roku 1730 anglický optik Edward Scarlett vymyslel pevné postranice, ktoré dali okuliarom takmer súčasný tvar. Opierali sa o hornú časť ucha a čakali na Jamesa Ayscougha, ktorý ich vylepšil o ohybný pántik a hurá, dnešné okuliare boli na svete. No kým americkí kolonisti za nové okuliare platili závratných 200 dolárov, kontinentálni aristokrati ich noslili iba v súkromí. Na verejnosti používali nenápadný monokel na jedno oko.
Ja som si môj okuliarový stredovek (rozumej pubertu) statočne odtrpela. Poznámky o okuliarnikovi indickom či o tom, že vyzerám ako stará profesorka, ma len utvrdili v tom, že ja a okuliare jednoducho kamaráti nebudeme. Dajte si urobiť v kaderníctve účes, keď sa kaderníčka spýta: "Takáto dĺžka môže byť?" a vy vidíte figu borovú! Každý pokus zadokumentovať ma s okuliarmi som sabotovala. Jediná fotografia z 1. ročníka na gymnáziu ma dostatočne presvedčila o tom, že viac sa v okuliaroch fotografovať nebudem.
Zlom v mojej okuliarovej histórii nastal na stredoškolskej lyžovačke. Prvý deň na svahu som sa pošmykla, spadla a ktorýsi spolužiak mi, celkom neúmyslene, na okuliare šliapol lyžiarkou. Do konca lyžiarskeho boli nepoužiteľné. S tým, že som s ostatnými nemohla pozerať Siedmych statočných (no, mohla, ale nevidela by som nič, iba duchov), som sa vyrovnala rýchlo. Najmä potom, ako mi jeden spolužiak po dlhom pohľade do očí povedal, aké ich mám nádherné:-) Po návrate z lyžovačky som si musela ísť dať urobiť nové okuliare, ale pomaly som zapájala na rodičov svoje presvedčovacie schopnosti - že ja budem nosiť kontaktné šošovky. A basta!
Okuliarový novovek
Od 19. storočia sa vzhľad okuliarov menil, pribudli vynálezy bifokálnych okuliarových šošoviek (Benjamin Franklin - r. 1780). No na svoju chvíľu čakajú i kontaktné šošovky, o ktorých je známe, že ich vynašiel český vynálezca Otto Wichterle. Nie celkom... Už Leonardo da Vinci nakreslil a popísal niečo, čo by mohlo byť kontaktnou šošovkou (r. 1508). René Descartes v roku 1632 priniesol ich podrobnejší popis, Thomas Young sa ich v roku 1801 pokúsil vyrobiť. V roku 1827 angličan John Herschel vybrúsil šošovku tak, aby priliehala k oku. Stále sú to však nenositeľné pomôcky, ľudské oko bolo príliš citlivé na hrubé a tvrdé materiály, z ktorých sa šošovky vyrábali. Prvé ako-tak nositeľné šošovky boli vyrobené v roku 1887, stále sa však používalo tvrdé sklo. Až v roku 1936 americký optik William Feinbloom vyrobil šošovky z plastického materiálu. Všetci títo páni pripravili cestu už spomínanému českému vynálezcovi, ktorý v polovici 50. rokov minulého storočia vyrobil hydrofilnú šošovku, ktorá oku prinášala korekciu očnej chyby s dovtedy nevídaným komfortom. Vraj mu k jeho vynálezu dopomohla stavebnica merkur (viac sa dočítate v odkaze pod článkom).
A tak bolo len otázkou času, kedy začnem nosiť šošovky. Bola som "slávna", každý chcel vidieť, ako šošovka vyzerá. Starostlivosť o ne bola komlikovaná, mala som prístroj na dezifekciu, v ktorom sa šošovky sterlilizovali každý deň. Po lekárňach som zháňala fyziologický roztok, lebo bez roztoku by som bola stratená - musela by som sa vrátiť k "škulkám". Nemusela som na telesnej výchove bojovať s profesorom, ktorému prischla prezývka Smrtka. Vďaka spolužiačke, ktorá sa pri jeho výklade správneho dýchania pri posilňovaní svalov váľala na žinenke a keď ju upozornil, že nedáva pozor, ona mu to jednoducho vysvetlila: "Pán profesor, ja nosím okuliare. Na telesnú ich nenosievam, takže keď sa na vás pozerám z diaľky, namiesto očí máte dve tmavé machule. Proste vyzeráte ako smrtka..." (Presne tak vás vidím bez okuliarov alebo šošoviek aj ja...)
Roky som okuliarom odolávala. Na nose som ich mávala nasadené len v prítmí obývacej izby, prípadne som ich na svetlo vytiahla vtedy, ak som bola nútená použiť do oka masť alebo kvapky. Až teraz som sa odhodlala kúpiť si nové okulky, vhodné aj pre oči verejnosti. Tak ak ma na ulici nespoznáte, možno to bude preto, že budem okuliarnička:-)
Historické údaje podľa:
http://www.gk2-po.sk/heureka/ucastnici/cobra/sosovky.htm
Denník Korzár
Obrázok v perexe
www.adoptika.sk
