Som jednou z tzv. Husákových detí. Narodená presne v polovici 70. rokov. Nabúravam štatistiky. Prvé dieťa som porodila krátko pred dovŕšením 21. narodenín. Dnes si samo sebe hovorí "dieťa v puberte". Aby sme boli ukážkovou rodinou, v 25-ke som porodila ďalšie. Materská bola ešte biednejšia ako je dnes. Týždeň pred výplatou aj manžel zjedol s chuťou lečo, ktoré inak nemusí. Jednorázové plienky sme používali iba na noc a keď sme išli mimo domu. Pri dcérke to už bolo trošku lepšie. Keďže žiadna z mojich rovesníčok ešte deti nemala, neporovnávala som a nezávidela, čo nemáme. Stačilo nám málo, tešili sme sa z detí a jeden z druhého. Manžel nie je dokonalý ani ja nie som dokonalá, ale v dvadsiatke sa nad tým ani jeden z nás nezamýšľal.
Jasle už neexistovali, babky by aj pomohli, ale nedalo sa. Jedna žije stovky kilometrov od nás, druhá ešte pracuje. Škôlka od dvoch rokov veľa pomohla, len som občas musela pregĺgať naprázdno pri poznámkach o matke-karieristke na svoju adresu. Chceli ste si zobrať úver? Mladomanželskú pôžičku? Už dávno neexistovala. Na necelých dvadsaťtisíc bolo treba dvoch ručiteľov, rodičia to nemohli byť, lebo sestra, žijúca s nimi v spoločnej domácnosti, i keď dospelá, bola vyživovaným dieťaťom. Vybavenie trvalo, summa summarum, asi dva mesiace...
Vyštudovala som popri zamestnaní. Moja kariéra na tom nie je o nič horšie ako kariéra rovesníčok, ktoré zvolili scenár podľa článku v dnešnom SME. Akurát som necestovala. Ale zahraničnú skúsenosť aupairky som ľahko oželela a túžbu pracovať v zahraničí som nikdy nemala. Nemám pocit, že som o niečo prišla, že som niečo zmeškala. Pohodlný život mám i s deťmi, voľný čas venujeme im a občas sa podarí ukradnúť si kúsok aj pre seba. Onedlho vyrastú, už teraz si starší syn urobí program aj bez nás. A ja budem mať dosť času dohnať zameškané. S dobrým pocitom, že na staré kolená neostanem sama.
