Annu zo Zeleného domu, z Avonlea, z Redmondu - Annu Shirelyovú. Dievča, ktoré sprevádzalo dospievaním celé generácie dievčat (možno i nemálo chlapcov, len tí to teraz nechcú priznať) na celom svete už takmer storočie.
Vďaka nej som túžila po už spomínaných ryšavých vrkočoch. Chcela som mať aj pehy na nose. Keď na to príde, vlastne som chcela mať i malý nos... Túžila som po jej fantázii, ktorou ju obdarila pani Montgomeryová, jej autorka. Túžila som po podkrovnej izbietke s výhľadom na čerešňovú Snežnú kráľovnú. Tešila som sa, keď si Anna našla domov u Marilly a Mateja Cuthbertovcov, tešila som sa, keď si Anna našla prvú skutočnú priateľku. Dúfala som, že priateľstvo s Gilbertom prerastie v niečo viac. Plakala som spolu s ňou, keď zomrel Matej. Prežívala som spolu s ňou jej pestvá i jej omyly, spolu s ňou som sa pretekala v učení s Gilbertom... A spolu s ňou som zastala miesto za katedrou v škole, kam roky chodila a trpela tresty pre svoju výbušnú povahu. Spolu s ňou som prežívala úspechy na vysokej škole v Redmonde a naprávala životy ľudí okolo nej. S ňou som prežívala lásku k Royovi, či smiala sa na prvých pytačkách. S ňou som prežívala strach o Gilberta i poznanie, kto je ten pravý. A nie raz...
Občas sa k nej vraciam. Už nemá také čaro, ako keď som bola dieťa. Ale vraciam sa k nej rada. I k ďalším knižkám o Anne, ktorá sa, rovnako ako ja, stala dospelou. Som rada, že nemusím prejsť útrapami, ktoré ona a tisíce ďalších prežívali na prelome 19. a 20. storočia. Vraciam sa k nej rada, lebo, ako napísal Mark Twain, jej príbehy sú najsladším výtvorom detského života, aké boli kedy napísané. Preto sú knihy o Anne pokladom, ktorý je odložený pre moju dcérku.
