„Tešíš sa do školy?“ bola najčastejšia otázka, na ktorú musel Marek celému širokému príbuzenstvu ako predškolák odpovedať. „Do školy pôjdeš už budúci rok!“ (Neviem, či to mala byť vyhrážka). Začalo to asi v novembri, tak si náš Marek pekne pred Vianocami zbalil všetky škôlkárske veci, upratal skrinku a rozlúčil sa s kamarátmi. Veď po Vianociach už bude ten očakávaný budúci rok!
Deň D nastal, samozrejme, až v septembri. Druhého sme sa slávnostne vychystali do školy. Aj so školskou taškou, hoci v nej mal iba peračník s farbičkami, malý zápisníček a keksík. Hrdo si vykračoval môj prváčik po boku hrdej mamy. Jediná referencia, ktorú sa v ten deň o škole dozvedel ocko, bola: „V škole bolo celkom pekne. Ale áčkari majú krajšiu pani učiteľku!“
Tretieho septembra Marek ochorel. Boli sme z toho všetci veľmi nešťastní. Keby sme tušili, čo nás čaká ďalšie školské dni, asi by sme to tak tragicky nebrali. Hoci do konca septembra to bolo celkom pokojné. Sumár zápisov v zrkadielku k 30. septembru: 3 pochvaly, 3 mačičky a niečo, čo po dvoch rokoch už neviem rozlúštiť (asi medvedík), lebo Marek na to vylial malinovku. Ale asi to bolo niečo dobré, lebo to bolo za domácu úlohu z matematiky a tá mu išla od začiatku. Asi máme geniálne dieťa. (Mačička a medvedík sú akože jednotky).
Moja pýcha na geniálneho syna utrpela ťažký úder 1. októbra. V zrkadielku mal takýto zápis: Marek nesmie vyrušovať, ale pracovať. Podpísal to radšej tatino.
Vyvážila to pochvala za čítanie slabík a za prácu v školskom klube detí. No nie nadlho. O týždeň mal v zrkadielku červeným zapísané: Správanie v jedálni!!! Tri výkričníky!!! (Podpísal to tatino). Otázka, „čo si tam, prosím ťa, robil?“ bola absolútne zbytočná, lebo odpoveď znela (ako inak) „NIČ.“ O ďalší týždeň ďalšia poznámka: Cez prestávku sa naháňal po triede. Neviem si ju riadne vysvetliť. Mal sa naháňať inde, mal sa naháňať inokedy? Nemal sa naháňať? Našťastie to vyvážila mačička za nula chýb v diktáte. Opäť nie nadlho. Ďalší deň v škole, ďalšia poznámka: Cez prestávku sa nesmie hrať v triede. Túto si neviem vysvetliť už vôbec. Dostal aj mačku z matematiky. Všetko, to znamená aj poznámky, podpisujem ja. Ďalší deň mal v zrkadielku napísané toto: Sľúbil, že si zlepší správanie. To je fajn, nie?
Nebolo. Ďalšie dni nosí samé poznámky. Vyvrcholilo to prasiatkom!!! Na radosť našej mladšej dcérky, lebo prasiatkovská pečiatka sa jej viac páčila ako medvedíkovská alebo mačičkovská...
Takto plynuli naše prvé školské dni. V zrkadielku toho ostalo ešte neúrekom. Teraz, keď je Marek tretiak, sa nad tým len usmievame... Byť mamou je ťažké. Byť mamou prváka je ešte ťažie, ale o to krajšie. Byť mamou tretiaka? Ešte ťažšie... Uvidíme, možno byť mamou prváčky bude jednoduchšie. Veľmi sa na to teším. Napriek všetkým rizikám.
