Prišla som pre dcérku do škôlky o niečo neskôr, ako obyčajne. Bolo to poznať, „moji“ rodičia, ktorí chodia pre deti v tom istom čase, ako ja, tam už neboli. Deti už boli v spoločnej triede a jedna (mne neznáma) mamina čakala na svoju ratolesť.
Keď ju uvidela naša Dominika, otrčila jej zodratú rúčku a požalovala, že ju sotila jej dcéra. Dominika chodí do triedy s predškolákmi a je takmer o hlavu menšia, ako ostatné deti. Ozaj stačí do nej silnejšie, aj keď možno neúmyslene, drgnúť a malá sa ocitá na zemi. Čo nasladovalo potom, ma šokovalo. Mama si najprv nechala od dcéry vysvetliť, ako to bolo. Hlas postupne zvyšovala, dokonca sa po dcére zahnala, no asi si uvedomila, že sa pozerajú i učiteľky. Nakoniec malá predsa len dostala po hlave a ja som dúfala, že už je po všetkom. Nebolo.
Spolu sme sa ocitli v šatni. Dominika štebotala o tom, aký mala v škôlke deň a čo budeme robiť, keď prídeme domov. Vtom sa spomínaná mamina opýtala svojej neposednej dcéry, či sa Dominike ospravedlnila. Ani nedopovedala otázku, keď naša malá vyhŕkla: „Neospravedlnila sa mi...“ Dievčatko dostalo predo mnou bitku po holom zadku a trest – zákaz pozerať rozprávky a nesmie chodiť von. A bude kľačať v kúte...
Neviem, či by malo zmysel niečo hovoriť matke, nuž som sa prihovorila plačúcemu dieťaťu. Dohodli sme sa, že nebude menším deťom robiť zle a keď bude poslušná, pochválime ju maminke. Celou cestou domov som Dominike držala prednášku o tom, že nie je správne žalovať na deti a keď sa niečo stane, treba to povedať radšej pani učiteľke.
Priznám sa, tú noc som mala ťažký spánok. Nie som dokonalá matka, keď deti neposlúchajú, kričím, aj tresty sa dávajú, keď je to nutné. Ale to dievčatko ma mátalo celú noc.
Na druhý deň, keď som prišla po Dominiku, sa to dievčatko oproti mne rozbehlo a pochválilo sa: „Teta, ja som dnes bola dobrá, tak nebudem kľačať!“ Čo sa dá v takej situácii robiť? Poprosila som pani učiteľku, aby malú mame pochválila. Ale pocit bezmocnosti vo mne zostal doteraz...
