Bratislavská nostalgia za centrálnym trhoviskom

Zbožňovali sme figúrky zo šúpolia, drevené hračky malé aj veľké, prírodné i nafarbené a najrôznejšie prívesky z dreva alebo pálenej hliny na tenučkých kožených šnúrkach. Rady sme so sestrou chodili s otcom a so starým otcom na trhovisko aj do tržnice. Vždy nám kúpili nejakú drobnosť, niečo dobré a nezdravé na jedenie, najčastejšie langoš alebo párok v rožku (sestra zvykla hovoriť „rožok v párku“, po upozornení, že to má byť naopak, povedala „v párku rožok“). Pre mamu sme kupovali obrovské šamrole – rúrky z lístkovéko cesta naplnené sladkým bielkovým snehom. U každej babky, ktorá predávala kvasenú kapustu, sme si zobrali kúsok na ochutnanie. Celkom slušne sme sa z toho najedli. Najmä v tržnici sa predávali vinylové gramoplatne (za prvý brigádou získaný zárobok som si kúpila platňu Alice Coopera) a magnetofónové kazety veľmi pochybnej kvality. Na poschodí tržnice bola jedna z prvých francúzskych pekární. Celá tržnica rozvoniavala, pečivo však bolo dobré iba úplne čerstvé. Zato tam robili výborné pukance. Nie ten dnešný popcorn z popcornových strojov, ale praženú kukuricu z divotvorných zariadení, ktoré strašne rachotili a nechávali aj chrumkavé nevypukané zrniečka. Atmosféra tam bola iná ako dnes. Babky zo Záhoria sa prekrikovali s bratislavskými babkami, vietnamskí predajcovia s vyvolávaním: „Aksia!“ a tovarom pochybnej kvality tam nemali miesto. Zbožňovala som, keď ma oslovovali „mladá pani“, veď som mohla mať takých štrnásť, až kým som neprišla na to, že to bolo univerzálne oslovenie pre vekovú kategóriu 9 až 99 rokov.