Pocit prvý
Izbou sa neozýva nič. Mlčí televízor, mlčí rádio, okná tlmia zvuky mesta. Počuť iba ticho. Vlastne počuť ešte jeden zvuk - tikot hodín. Upokojujúci, pravidelný, nekonečný. Popri ňom sa stráca pocit samoty. Pohodlie s knihou pred sebou napĺňa príjemný pocit, že ten tikot odmeriava čas k príchodu niekoho, koho mám rada...
Pocit druhý
Oddychový, upokojujúci a... pre mňa i dovolenkový. Pukot práve rozhoreného ohňa v kachliach. Ešte nehreje, ešte pomaličky skúma sám seba. Či bude horieť a či bude hriať. Len popod zle utesnené dvierka vidieť jeho opatrnú žiaru. Ale časom sa rozhorí a dofarbuje obraz teplom. Teplom domova. Pocitom domova...
Obraz tretí
Ticho pred búrkou. Nie, mojou obľúbenou momentkou je ticho po búrke. Keď pominie mierny strach, ktorý mám z búrky od detstva - to sa stačilo ukryť pod kuchynský stôl... Teraz musím byť statočná, veď mamy sa neboja;-) Keď vzduch vonia čistotou, všetko je akoby čersto vyumývané a na listoch sa ešte trbliecu kvapky vody. A ak ma príroda poteší nádhernou dúhou, ticho po búrke je dokonalé. A ten pocit, že opäť vychádza slnko, je neopísateľný...
Obraz štvrtý
Najlepšie dieťa je vraj spiace dieťa. A pocit, že táto chvíľa sa musí dať chytiť, sa mi najčastejšie vracia vtedy, keď sa pozerám na spiace deti. Moje spiace deti. Úsmev pekného sna, padajúca ruka, dlhý výdych a nepokojný pohyb očiek pod viečkami. Vtedy nevnímam ani ten tikot hodín, ani to pukotanie plameňov. Som len ja, deti a láska. To je ten najkrajší pocit...
