Jozef prvý. Môj dedko. Bol to najlepší dedko na svete. Nielen pre nás, svoje vnúčence, ale pre všetky deti. Hovorieval, že nám chce vynahradiť to, že jeho deti nemali dedka ani jedného. Dedko bol otcom mojej maminky. Narodil sa v roku 1930 a keď bol vo veku môjho syna, začala vojna. Aj tak ťažký život na Orave sa stal ešte ťažším. Nám, vnúčatám, to pripomínal len vtedy, keď sme nechceli zjesť obed... Po vojne sa dal na štúdiá, ale po smrti otca, tiež Jozefa (bol horárom a zastrelili ho pytliaci) musel, ako najstarší syn, zastať aj pozíciu hlavy rodiny. Aj napriek novým povinnostiam skončil školu a neskôr pracoval ako banský inžinier- geológ pri mnohých banských výskumoch u nás, na Slovensku, v Čechách i na ďalekej Kube. Bol aj v ďalších krajinách, mal úžasný talent na cudzie reči, ktorý po ňom zdedila moja sestra. Naučil nás spoznávať „kamene“ tak, ako ich poznal on. Už ako malí štopli sme vedeli veľa o mineráloch a horninách. Učil nás aj láske k prírode, cez leto nás brával do lesa na huby, naučil nás poznávať stromy a rastliny, spolu sme v tichosti v lese pozorovali lesnú zver a každoročne čistili lesnú studničku. Vyrábal pre nás píšťalky z konárov liesky, taštičky z dubovej kôry (na huby, aby sme ich nedávali do sáčkov), v období indiánskych hier pre nás vyrobil množstvo drevených tomahawkov, lukov a šípov. Pre pomoc starkej na lúkach nám vyrobil malinké hrabličky na mieru...
Pobyt v nezdravom prostredí v podzemí mu podlomil zdravie a po smrti starkej vážne ochorel a zomrel. Doteraz mu neviem odpustiť, že nedodržal slovo a nedožil sa mojej svadby (vždy nám so sestrou sľuboval, že z nás urobí bohaté nevesty), ani promócie (viem, že by bol hrdý) a nepestoval pravnúčatká (vždy hovoril, že mu bude stačiť jeden kútik, kde ich bude môcť hojdať v náručí).
Jozef druhý. Dedko, aby zachoval rodinnú tradíciu, pomenoval prvorodeného syna Jozef. Pre nás to bol Jogi (podobnosť s menom rozprávkového medveďa vôbec nie je náhodná, len pravopis sme trošku upravili). Jogi bol krstným otcom mojím a mojej sestry. Tiež to úžasne vedel s deťmi. V štúdiách šiel v šlapajach svojho otca, potom sa však odsťahoval do Prahy a svojmu odboru sa venoval skôr v teoretickej rovine. Pre nás bola návšteva jeho rodiny malým sviatkom, vždy pre nás pripravil „pražský program na mieru“. Na chalupe zvykol zas organizovať opekačky, naučil nás hrať Loru, kartovú hru (vraj) ostravských baníkov a do prázdninového programu zaviedol návštevy okolitých pamiatok (vždy aj s patričnou dávkou humoru). Keď sme ho mali týždeň ako dozor, naučil nás trampskému životu. Varilo sa na nemecký spôsob „v jednom hrnci“, ktorý sa ani neumýval...
Po revolúcii sa dal na ťažký chlebík podnikateľa a stres a nesprávna životospráva zapríčinili, že jeho srdiečko nevydržalo a slávnostné udalosti v mojom živote sú aj bez krstného otca...
Jozef tretí. Jozef tretí je vlastne Jozef prvý:). Je to môj manžel. Krstný už nepokračoval v rodinnej tradícii a synovi dal meno Michal. Vyzeralo to, že s Jozefmi je v našej rodine koniec. Tak som jedného vyvydala, aj so psíkom... Našla som si ho na Liptove, priviedla do Bratislavy a on už jedenásty rok znáša moje vrtochy. Na oplátku znášam ja tie jeho... Spolu vychovávame dvoch čertíkov a aj vďaka nemu si plním sen za snom. Keď sa vytratím na celý deň (v sobotu) do školy, viem, že bude o detváky postarané (palacinkové menu sa stalo takou tradíciou, že keď som cez leto nešla do školy, dcérka sa pýtala: „Kedy už pôjdeš do školy, my chceme mať palacinky...“). Obľúbil si miesta, kde som trávila šťastné chvíle môjho detstva. Dedka poznal iba niekoľko mesiacov, ale to stačilo na to, aby dedko vedel, že budem v dobrých rukách:). Príbeh o tomto Jozefovi nemá koniec. Dúfam, že bude taký ako v rozprávkach: A žili šťastne, až kým nepomreli...
