Píšete autobiografiu?

Nedávno som oslávila tridsiatku. Tesne pred narodkami som si kúpila nočný krém, v mojom veku sa to vraj patrí. Užila som si svoju depku , lebo som nestihla kopec vecí, ktoré som podľa ženských týždenníkov a mesačníkov mala do tridsiatky stihnúť. A nestihla som aj dosť vecí, ktoré som mala stihnúť podľa seba. Zato som postíhala množstvo vecí, ktoré si moji rovesníci nechávajú na neskôr. Stihla som získať nejaké tie vedomosti v ďalšom štúdiu, ale, pochopiteľne, nie som jediná. Stihla som si vytvoriť jednu základnú bunku spoločnosti - som odborníčka na (svoju) rodinu, musím si poradiť s manželom a vražednou kombináciou hyperaktívnych detí – deväťročným synom a päťročnou dcérou. Okrem toho som odborníčka na mesto, v ktorom od narodenia žijem. Mám rada jeho históriu a jeho zaujímavosti, je ich neúrekom. Som odborníčka aj na krajinu, v ktorej žijem a ktorú mám rada. Na jej prírodné a kultúrne pamiatky. Môžem dokonca povedať, že som odborníčka na knihy (minimálne na tie, ktoré som prečítala). Som odborníčka na skĺbenie povinností v zamestnaní, v domácnosti a pri štúdiu....
No, na autobiografiu to asi nebude. Predsa len nejaký ten rôčik počkám. Možno aj pár desaťročí.
Zato Alanis sľubuje, že v autobiografii bude všetka múdrosť, ktorú za 31 rokov nazbierala. Ja len dúfam, najmä kvôli jej čitateľom, že sa nebude začínať slovami: Milý denníček...