Ak ste rodičmi, istotne viete, že od útleho detstva treba na detičky rozprávať. Moji rodičia zrejme na mňa rozprávali príliš. Pri sestre asi zbadali, že to nie je to pravé orechové, takže v priemere rozprávame tak akurát. Lenže ja žijem v Bratislave a rozprávam veľa, sestra žije v Prahe a rozpráva málo. Páni L+S by to nazvali rovnoháhou v prírode.
Ako prváčka som dostala úplne prvá z triedy, 16. septembra (o roku radšej pomlčím) čierny bod. Za vyrušovanie, potrebovala som spolužiačke niečo súrne povedať. Ani to, že ho súdružka učiteľka ukázala všetkým deťom (Aha, deti, takto vyzerá čierny bod, ten dostanete do zrkadielka, keď budete vyrušovať), mi nebolo dostatočnou výstrahou. Mám obavy, že ma skôr povzbudil do ďalšieho rozširovania mojich rétorických schopností.
Hneď ako som sa naučila dobre čítať, prepadla som čitateľskej mánii. Nové slová, nové slovné spojenia a nový vzor - urečnená Anna zo Zeleného domu boli potvrdením toho, že idem správnou cestou. Dnes, keď sa veziem s niekým vo výťahu, čuším iba s obrovským vypätím síl. Tiež keď chcem vyrozprávať nejaký príbeh, nezabudnem stručne charakterizovať všetky bočné dejové línie. Krátke anekdoty nie sú nič pre mňa. Najviac ma však sklame, keď mi niekto po celodennej snahe málo rozprávať povie, aká som ukecaná... To beriem ako svoje osobné zlyhanie:-) Okrem toho viem, že aj malá dávka alkoholu túto moju schopnosť znásobuje, čiže vás prosím, neurazte sa, ak odmietnem ponúkaný pohárik. Je to len pre vaše dobro.
Ticho som prakticky iba keď spím. Teda aspoň si myslím, ale teoreticky je možné, že rozprávam aj vtedy. Nemá mi to kto povedať, lebo chodím spávať posledná. Zato ja viem, že môj syn zo sna rozpráva po nemecky. Škoda, že za dňa mu to tak dobre nejde... Ale ak si ľahnem do postele a zistím, že polovička ešte nespí, zdá sa mi, že je to celkom príhodný čas na rozoberanie predchádzajúceho dňa. Manželovi to neprekáža, najmä ak od neho nežiadam, aby reagoval na moje otázky. V podstate to naňho zaberá ako na deti večerné čítanie:-)
Tú istú osudnú chybu som ako matka spravila aj ja. Naša dcérka je rovnako zhovorčivá a až teraz viem, aké to mali naši so mnou ťažké. Malá dokáže rapotať hneď, ako ráno rozlepí očká. Rozpráva o všetkom. Od bežných dievčenských tém, kto je do koho sa plynule dostane k závažným problémom, ako "prečo sú vtáky" a "prečo dážďovky vyliezajú len keď prší". Ona ani nečaká nejaké dospelácke vysvetlenie, sama si aj odpovedá (vtáky sú preto, aby mal kto lietať a dážďovky vyliezajú, lebo majú rady dážď - len aby ste vedeli). A keď si myslíte, že jej monológ sa už skončil, použije svoje "a mami, vieš čo?" a ja viem, že toto bude nadlho.
Svoje zohrala aj genetická výbava. Mám čipernú, vyše osemdesiatročnú starú mamu. Oproti nej som amatérka. Jej slovná zásoba v kombinácii s neuveriteľnou pamäťou je nebezpečná zbraň. Traduje sa u nás v rodine historka, ako sme spolu telefonovali - stará mama mi porozprávala o všetkom, čo robila, moja snaha povedať jej, čo som robila ja, bola úplne márna. Jediné slová, ktoré som povedala, boli na začiatku telefonátu: "Ahoj, stará mama, to som ja, Andrejka..." Na záver telefonátu sa pekne rozlúčila a dodala: "Aká som rada, že som Ťa počula!" :-)
Vlastne to mal byť len stručný článok o telefonáte so starou mamou...
