Tvári sa kyslo a neprístupne, no proste nepríjemne. Obsluhu posiela preč, že nič nechce. Pozerá stále jedným smerom. Nie je ťažké zistiť prečo. O chvíľu už komunikuje s asi 5 ročným dievčatkom, ktoré sa šmýka na šmýkalke v detskom kútiku, patriacemu k reštaurácii.
Oproti nej si prisadá muž. Bez slova, bez pozdravu, bez očného kontaktu. Tiež značkovo oblečený, taký malinko buran - pre seba si hodnotím. Hovorím si - čo z toho bude ? Ide ju baliť ? Nevšimol si, že stôl je obsadený ? Ale ona nič. Sedia, mlčia, ona stále zíra na šmýkalku a on si objednáva jedlo a začína jesť. Celé je to čudné.
Zrazu pribehne dievčatko. Hrania už má asi dosť. Žena ju berie na kolená, hladká ju a sľubuje jej dajakú vec s obrázkom Hello Kitty. Dievčatko sa s ňou chvílu rozpráva, horlivo kýve hlavičkou a potom prebehne oproti na kolená mužovi. Pritisne sa ku nemu a niečo mu šepká. V čase, keď mi dochádza, kto je asi kto, rozvíja sa rozhovor, ktorý sa, žiaľ nedá nepočuť:
„Lucinka, jasné, že ti to kúpim, len ocko na to musí zarobiť peniažky, keďže mamičke sa nechce pracovať."
A cez stôl sa ozýva : „Lucinka, miláčik, mamička by aj pracovala, keby sa ocko o teba trošku viac staral, bol viac doma a nechodil za cudzími tetami."
„Lucinka, ocko nechodí za žiadnymi tetami, a keby aj chodil, nebolo by divu, keď maminka sa s ockom stále háda a je hašterivá."
„Zlatíčko, maminka už má dosť života s takým .... „
Vzduchom cez stôl lietajú miláčikovia, zlatíčka, darčeky, výlety a sladkosti.
... A miláčik zrazu stojí niekde v strede a má vydesené očká ...
