Zrazu sa šuchtavým krokom blíži On. Husté dlhé fúzy (to jediné je na ňom ozaj in :) ), špinavý odev, zakalený zrak. Bezďák. Nemám rada tieto situácie, lebo nemienim podporovať kriminálnikov a notorických alkoholikov, ale na druhej strane súhrou rôznych životných udalostí sa tam môže dnes dostať každý ... než to stačím v sebe rozanalyzovať, hovorí mi tichým hlasom : Pani, chcem Vás poprosiť – nemáte tam niečo na jedenie, napríklad jeden rohlík, viete – keď je hlad, je to zlé.
Toto ma dostalo. Keby chcel peniaze ... ale on chudák chce jedlo. V ten moment ma zaliala vlna ľudskej súdržnosti a prestala som skúmať, či požil, alebo nepožil. Svetlana, dnes urobíš dobrý skutok !
Začala som sa hrabať v taške a dala som mu dva rožky, pyšná na svoju dobrú povahu. :) On slušne poďakoval a tým istým šuchtavým krokom kráčal predo mnou. Nevidel, že ja idem za ním, s vozíkom do búdky.
Ako malé dieťa som sa tešila, s akou chuťou sa zahryzne, ako sa naje, ako utíši svoj hlad.
Prišiel k búdke a zrazu som zbadala na zemi obrovský batoh. Otvoril ho, v ňom mal hneď hore veľkú igelitovú tašku plnú rožkov, kde pridal tie moje dva. Pod ním boli rôzne paštéty, pivá, chleby, na čo si len spomeniete. Jeho batoh bol 2x väčší ako moja taška.
... zahanbila som sa. Nabudúce mu musím dať niečo viac – nevidela som tam nič sladké – bábovku alebo nejaký zákusok.
Nech s tými dvoma rožkami nerobím rodine hanbu. :)
