Prvé stretnutie s Ním sa uskutočnilo niekedy koncom 80. rokov. Vtedy prišiel k nám domov a vlastne už nás neopustil. Spočiatku bol robustný, mal malinký čiernobiely monitorík a bol k nemu pripútaný kazetový magnetofón. Hrať na ňom nejakú sofistikovanú hru, napríklad tenis, znamenalo nahrať dáta z kazety. To však nebolo jednoduché. Síce už veľmi nepamätám, ako som to robila, ale každopádne sa to zriedka podarilo na prvýkrát, trvalo to veľmi dlho a zlovestne to chrčalo a pískalo... Odmenou mi, po pár hodinách snaženia, boli dve šipkami ovladateľné biele čiarky po okrajoch a biela lietajúca gulička. Ísť na ozajstný tenis by bolo bývalo z časového hľadiska efektívnejšie, o grafike vôbec nehovoriac :)
Nastúpila som do prvej práce. Išlo vtedy o dosť prosperujúcu a bohatú firmu, a tak sa pokroku ozaj nebránili. V kancelárii na najvýznamnejšom mieste trônila jedna novučičká 286ka. Aj keď dosť dlho mala skôr dekoratívnu funkciu. Monitor bol dlhé mesiace zakrytý plastovým obalom, na ktorý šéfka starostlivo naaranžovala vázičku s umelými ružičkami. Keď sa niektorá z nás len čo priblížila, už šéfka kričala „choďte radšej do toho, než niečo pobabrete alebo vymažete !" Všeobecná trauma, ktorú sa jej podarilo ohľadom PC v okolí vypestovať, vyústila v hromadné skrývanie sa mladých aj starých kolegýň na WC (dnes sa to volá teambuilding), keď sme sa mali zúčastniť praktickej časti školenia, zameraného na prácu s PC. Čo keď nedajbože niečo vymažú ? S láskou hladkali svoje mechanické písacie stroje a radšej fasovali a následne spotrebovávali celé hory preklepového a indigového papiera.
Ako humanitne vyštudovaná, technicky pomerne nezdatná osôbka som mala doma v tejto oblasti dosť zlú pozíciu. U môjho ex, ktorý vyštudoval informatiku a dcéry, ktorú naše domáce mašinky takmer odkojili, som bola na smiech svojimi otázkami a dostávala som tvrdý výcvik. V práci sa to potom priebežne prejavilo ako výhoda.
Čas plynul, počítače boli čím ďalej výkonnejšie, monitory sa postupne zväčšovali do šírky a výšky, dostali farbu, a následne sa zmenšovali do hĺbky. Pribudol zázračný internet. Najprv pomaličký a chrčiaci. Ľudkovia v kanceláriách, niketorí s nostalgiou a iní s radosťou, odovzdali písacie stroje na odpis a počítače sa presunuli z významných miest na bežné. Zmizli indiga, preklepové papiere a blany na rozmnožovanie. Obmedzili sa doporučené listy, perá a ceruzky...
V súčasnosti je v práci počítač mojím múdrejším kolegom a doma dôležitým členom rodiny. Nekonečný zdroj informácií všetkého druhu.
Už dosť dlho čítam rôzne články o škodlivej závislosti mladých ľudí na virtuálnom svete, o kritike sociálnych sietí (obzvlásť Facebook je spomínaný s železnou pravidelnosťou), o obmedzenosti osobného kontaktu. Aj mne sú smiešne tie všetky kačacie zobáčiky na Pokeci, samoodfotené mobilom v kúpelni v spodnom prádle. Ja som ale už relatívne veľká a viem zväčša svoje obsesívne nutkania ukočírovať. Preto vnímam všetky tieto vymoženosti pre seba ako jednoznačne pozitívne.
Odkedy som odišla žiť z Moravy na východné Slovensko a ostali tam všetci moji najbližší ( a to už je pekne dávno) a následne moja jediná dcéra odišla žiť do zahraničia ( aj to už je pekne dlho :( ), som vďačná za každú novinku v spôsoboch komunikácie, o ktorej sa dozviem, a ktorú som schopná zvládnuť, či už technicky, finančne, alebo svojimi schopnosťami. Keď si spomeniem, ako pred 25 rokmi človek odcestoval, trebárs len na dovolenku, a potom ste (možno) od neho dostali po týždni list alebo pohľadnicu, už úplne neaktuálnu, až ma mrazí.
Je pre mňa fascinujúce a hlavne veľmi príjemné si sadnúť v teple obývačky (ako naposledy teraz v nedeľu večer) a spojiť sa naraz videohovorom z Košíc s mojou dvojročnou neterkou v Brne a dcérou vo Francúzsku a hodinu sa len tak rozprávať. Taká účinná náplast, keď mi je po nich smutno. Nie raz už sme s dcérou takto virtuálne aj varili, keď niečo nevedela, a budete sa čudovať, mala som taký dobrý pocit, že som pri nej, a že ju učím to, čo som pred jej odchodom nestihla ....
Je úžasné zapnúť si raz denne Facebook a prejsť očami, ako sa darí mojej rodine, kamarátom a známym po celom svete (našťastie nikto z mojich priateľov už v tomto veku nepopisuje, ako sa sprchuje a ako varí špagety, neotravuje ma sadením virtuálnej mrkvy a krmením virtuálneho psíka. Aj keby náhodou chcel, umlčím ho kúzelným tlačítkom „hide" :) ), Je fajn pozerať niekoľko hodín stare fotky svojich blízkych, keď už nemôžete byť pri tom osobne ...Alebo si len tak četovať ...keď mám náladu ....
Asi sa to dalo povedať aj jednou vetou, ale vďaka Vám za jednoduchší,bohatší a veselší život, informačné technológie !
Cmuq, Vaša Svetlusqa :)
