Najprv sa ozvalo take tichučké zaklopanie a následne oveľa prudšie. Vošli. On bol taký drobnejší, ona prsnatá moletka s výrazom, ktorý neznesie odpor. Pýtam sa, čo pre nich môžem urobiť. Ona ho s teatrálnym povzdychom postrčí kúsok pred seba. Kým stačil urobiť nesmelý krôčik, už je naspäť zatienený poprsím, ktoré vyštekne :"Hľadáme miesto". "Obidvaja ?" pýtam sa prekvapene. "Nie, šak manžel," hovorí ona tónom, ako by som bola dementná. Ďalej sa teda snažím držať očný kontakt iba s ním. Poprsie sa mi do výhľadu snaží vtesnať. "A o aké miesto by ste mali zájem?" pýtam sa ho. On sa nadýchne a poprsie vykrikne "Vodiča !" On krčí plecami a vysiela očami signál "Help meee". Urobím posledný pokus : "A máte vodičák Déčko ?" Poprsie sa s nami nemazná. Dáva si aj ruky v bok. "Má Déčko, aj Éčko" !!!
Pýtam sa, či existuje nejaký dôvod, aby nešťastný muž mal svoju hovorkyňu a keď taký dôvod spoločne nenachádzame, poprosím ju, aby opustila moje teritórium. Je prekvapená a asi aj urazená, ale moje želanie rešpektuje. Jeho pohovor sa konečne môže začať ....
xxx
Vstúpi a zamračí sa. S ním vojde aj negatívna energia. Ako náhle prvýkrát dostane možnosť sa prejaviť, ihneď spustí : "Viete, čo mi tu vadí ? Ten otvorený priestor. Ja neviem, čo to je teraz za móresy . Všetci sedia na kope, ja som bol zvyknutý mať vždy svoju kanceláriu a svoje súkromie. Jeden druhého tu ruší, človek sa nemôže sústrediť. Čo keď niekomu zazvoní mobil ? To ruší tých ostatných ?"
Tak mu jemne a zmierlivo vysvetľujem náš systém. Mobily máme prepnuté na tichý režim a pokiaľ kolegovia potrebujú telefonovať, idú do relativne odhlučnenej zasadacej miestnosti, alebo von na chodbu sa prejsť. Keď chcú, majú slúchadlá, a keď je potreba, tak spolu konzultujú. Zatiaľ nebol vážnejší problem. Podľa výrazu tváre súdim, že to neberie.
Zrazu mobil. Jeho. Než ho nájde, stupídny škriekavý hlas "ja zvoníííím, dvihni mááá" sa dosť dlho rozlieha po mojej kancelárii. Prekvapene dvíham obočie a v hlave mi beží ... nikde nečítal, že na pohovor je vhodné vypnúť mobil ? A to mi doteraz robil prednášku o vyrušovaní ? Možno zabudol, to sa stane .... a čakám jeho formálne "prepáčte" a rýchle ukončenie hovoru a vypnutie prístroja. Nič z toho sa neudeje. Dotyčný dvihne, jemným gestom mi ukáže nech teraz nepokračujem v svojom vysvetľovaní a hovorí : "Ahoooj moja, heeej tu som na jednom pohovore ... " Potom sa tak čudne prikrčí a zjavne mu je moja prítomnosť na príťaž. Rozmýšľam, či neopustiť vlastnú kanceláriu, nech zachovám intimitu hovoru ...."Čo ? Mlieko ? Ok mlieko zoberiem. Tak o hodinku. Maj saaaaaa." (on ten rozhovor bol v skutočnosti oveľa dlhší ... ale o masle a rožkoch asi nechcete počuť, však ?)
Táto príhoda už nemala pokračovanie. Rozlúčili sme sa. Teda skôr ja s ním. Keď odchádzal, krútil pohoršene hlavou nad naším otvoreným priestorom....
xxx
Veľmi milý, pekný mladý muž. Zrejme ide z nejakého výletu. Možno rovno z vlaku, ktorý prišiel z Himalájí. Má obrovský batoh a športové oblečenie. Ale nie také športové, v ktorom sa občas chodí aj normálne po meste, ale take ozaj vysokohorské. Tolerujem, lebo ináč sa mi páči. Možno fakt odnekiaľ pricestoval a nestíhal sa pripraviť. Hovorí k veci. Vyťahuje nejaké doklady a pero ... rozhovor nie je podstatný, nakoniec obidvaja zisťujeme, že pracovná pozícia je zameraná na niečo iné, ako si predstavoval. Odíde.
Po ňom ostávajú na zemi dva páry použitých ponožiek. Asi mu vypadli z batoha ... Beriem ich do dvoch prstov a dávam do papierového vrecúška. Neviem prečo, ale sama mu volať nechcem ... čo keď sa zahanbí a bude sa cítiť blbo ? Čakám, že sa ozve. Po dvoch mesiacoch vrecúško vyhadzujem ...aj tak si myslím, že už je niekde naspäť v Himalájach a kúpil si nové ...
xxx
