S jedným batohom zbaleným na jeden týždeň sme sa my tri baby, tri pracujúce mamy, z troch rôznych štátov dohodli na jednej pešej výprave po škótskom pobreží. Oddýchnuť si od všetkého a všetkých, len tak si týždeň kráčať, popritom kvákať alebo byť ticho – bolo to len na nás.
Paradoxne najväčšiu obavu som mala zo samotnej cesty, ktorá sa začala ráno keď som nastúpila na autobus MHD a skončila v noci, kedy som po 6 prestupoch a výmeny všetkých možných dopravných prostriedkoch vystúpila pred malým hostelom vo Forres, čo bol náš východiskový bod pre Moray way, takmer 100 kilometrov dlhú cestu po pobreží a kde sme sa všetky stretli.
Plánovala som si ako si v kľude pri chôdzi porozmýšľam o veciach, ktoré som chcela doriešiť alebo posunúť ďalej. Čo bolo ale zvláštne, hlava sa hneď na začiatku akosi sama vypla a užívala si len tú chôdzu, vietor, ktorý cez vás fúkal celú cestu, nekonečný priestor, prázdno, pokoj, žiadne termíny, žiadne veci na riešenie. Jediným bodom dňa bolo kráčať vpred.
Mohli ste si spievať, kričať, rozprávať sa alebo sa rozprávať nahlas sám so sebou, mohli ste bežať alebo kráčať. Dlhé, dlhé kilometre pláží ani nohy. Terén bol v podstate rovina, pre niekoho kto si netrúfa kondične úplný ideál. Každých zhruba 10 kilometrov dedinka, kde ste si mohli dať kávu, koláčik, trochu sa zohriať a ísť ďalej.
Čo ma prekvapilo?
1. Označenie ciest - všetky cesty boli výborne značené, či už sme išli po pobrežnej Moray way, alebo sme si vyšli na výlet do pobrežných lesov – na rozdiel od Slovenska, kde značky nájdete na stromoch, tu boli maľované na samostatných stĺpikoch. Aj keď ako som si všimla nejaký Slovák tu už bol pred nami.
2. Kvety – no pravdu povediac, také vlčie maky som ešte nevidela, boli naozaj obrovské a nielen tie. Všade po pobreží bola práve na žlto rozkvitnutá kosodrevina. Čo dodať, pastva pre oči.
3. Športujúce dedinky – veľa z dediniek, ktoré sme míňali boli naozaj maličké, ale tak ako u nás má každá horná – dolná svoje futbalové ihrisko, tam mala každá dedinka svoje golfové ihrisko. Pri pláži, na útese, medzi skalami, ale ihrisko muselo byť. Okrem toho sme videli krásne upravené vonkajšie ihriská na bowling – čo bola obdoba francúzskeho petangu, len s väčšími guľami a klasický kriket.
4. Strava – no už sa nečudujem, že Jamie Oliver sa snažil urobiť niečo s tým ostrovným stravovaním. Tie klasické anglické raňajky s vajíčkami, fazuľou, slaninou a klobásami doplnené jedlom s Fish and chips ( vyprážaná ryba s hranolkami – všetko správne mastné) a ku každému sendviču za hrsť čipsov. Ešte že boli po ceste klasické obchodíky, kde si mohol človek doplniť zásoby. A tu musím opäť chváliť, že obchody ste rovnako ako kaviarničky našli všade, takže ste nemuseli nosiť zásoby jedla viac ako na jeden deň.
5. Aké to bolo všetko jednoduché a ako všetko fungovalo – jednoducho to tak bolo. Každý deň sme prešli náš plánovaný úsek a úspešne našli ubytovania, kde na nás už čakali. Ani po celodennom chodení sme nemali otlaky a naozajstný dážď nás potrápil aj napriek predpovediam len 1 deň. Nikto sa na nič nesťažoval a nikto nepanikáril, že nie všade je signál ( tak tu je výrazný rozdiel oproti tomu, keď idem niekam s rodinou).
Po ceste som občas myslela na svojich seniorov, s ktorými robíme výletíky, že toto by určite zvládli. Nenáročná rovina, trasu si viete určiť sami, na koľko sa cítite, žiadne asfaltky, ale prírodné cesty, milí ľudia, nádherná krajina. Ak niekedy teda rozmýšľate, že by ste radi poturistikovali a hľadáte inšpiráciu, určite skúste aj škótske pobrežie.
Síce návrat do reality, človeka veľmi rýchlo vrhol naspäť do bežného stereotypu, ale keď mám chvíľu čas, zavriem oči a vidím pred sebou pláž po ktorej si len tak kráčam.
