Čierno-biele videnie o šťastí

Boli by ste prekvapení, ale dá. Podľa autora Arthur C. Brooksa a jeho výskumu šťastie má tendenciu klesať v priebehu mladej dospelosti a stredného veku a najnižšiu úroveň dosahuje okolo 50. roku života.  

Potom opäť stúpa až do polovice 60. rokov. Existujú potom dve skupiny: tie, ktoré sú s pribúdajúcim vekom buď čoraz šťastnejšie, alebo práve naopak čoraz viac nešťastné.

Súvisí to aj s finančnými rozhodnutiami počas života, šetrením peňazí a podobne. Kedy si ľudia na zlomku života môžu uvedomiť, že ich finančné rozhodnutia mohli byť aj lepšie.

Čo si ale uvedomia ľudia na sklonku života ešte viac, je, že by žili život určite podľa seba, a nie podľa očakávaní druhých. Častejšie by hovorili slovo „nie“ a negatívnych ľudí by od seba odstrihli oveľa skôr.

V posledných rokoch života je dôležitejšie "sprítomnenie". Cítenie druhých, ale pozor, nie cez obrazovky telefónov. Práve tá blízkosť druhých je cenná a hodnotná. Ľudskosť sa nedá ničím nahradiť. Slovo komunita má pre nás v organizácii hlboký význam a nepoužívam ho len ako slovo do neznáma.

V kontexte šťastia záleží na tom, kde sme sa narodili, aké máme rodinné väzby, ako vieme čeliť výzvam a pozerať sa problémom do očí.

V starobe je krásne vidieť, že šťastie vie byť skryté v maličkostiach, keď napríklad nebolí koleno alebo napečieme jahodovú bublaninu pre rodinu. Predstavte si tú jemnú vôňu.

Šťastie je väčšinou nepísané, je prítomné a nehmotné. Abstraktné a niekedy vysnívané s prvkami prítomnosti.

V občianskom združení Seniori v pohybe síce nenosíme šťastie na podnose, no srdce máme na správnom mieste.

Ďakujeme vám, že ste s nami priatelia, čitatelia. Každý raz zostarne...

Eva Soldánová, koordinátorka projektu Seniori v pohybe