Niekomu, kto má rád anonymitu, to môže vyhovovať a niekto sa naopak môže cítiť nekomfortne z chladného, technického prístupu počítačových aplikácií.
Niekde na začiatku som si povedala, že ja učiť nebudem. Že to, čo robím sa online učiť nedá. Že mne sa to nepáči. Že počkám, až sa to zase vráti do normálu.
Ale týždne bežali. Až prirýchlo na môj vkus. A tak som otvorila počítač, s nie príliš veľkým nadšením som prehľadala možnosti, ako by som teda mohla učiť a oslovila som jednu organizáciu,či by mali záujem, vyskúšať online hodiny trénovania pamäti.
Tak, čo na tom bolo vlastne zložité?
Možno to, že pracujem so seniormi.
Dnešné aplikácie a technológie sú robené tak, aby ich okrem detí, ktoré sa s nimi narodili, zvládli aj tí skôr narodení. A tak väčšinou stačí niečo odklikať, alebo začiarknuť a môžete fungovať. Ale vždy môžete naraziť.
- veľa vecí je v angličtine a kým väčšina ľudí sa ani nepozastaví, čo má urobiť s tlačidlom JOIN MEETING, starší ľudia majú v sebe zabudovanú opatrnosť a nie vždy majú chuť testovať stlačenie tlačidla, ktorému nerozumejú.
- obrázkové alebo video návody sú fajn, ale verte, či nie, niekedy sa hoc aj omylom prekliknete niekam kam ste nechceli a neviete si poradiť ani s návodom ani bez neho
- keď som pracovala v “normálnej” firme, vždy keď mi niečo na počítači nefungovalo, zavolala som chalanov v mikine z IT oddelenia a tým bola vec vybavená. Potom keď som odišla z takéhoto luxusného prostredia ( to čo človek má si naozaj uvedomí až neskôr) som zrazu zistila, že IT oddelenie nemám a s operačnými vecami sa musím vysporiadať sama. Keď sa niečo pokazí alebo potrebujem preinštalovať. Samozrejme sú aj kamaráti na telefóne, ale veľa vecí sa človek naučí zvládnuť sám.
A v takomto móde fungujú aj seniori. Počítače majú veľakrát po deťoch, ktorým pripadajú staré, ale sú stále funkčné, tak ich posunú ďalej. Ale zabudnú im k tomu pribaliť IT oddelenie. A tak všetky tie aktualizácie, upozornenia, blokovania a inštalácie sú pre netechnické typy naozaj veľkou skúškou.
- ako som už spomínala, niekto má rád anonymitu, na hodine si sadne do poslednej lavice a aj napriek tomu, že sa nehlási pri každej hodine, pozorne počúva, zapisuje si a hodinu si užíva. Na online hodine je ale konfrontovaný so situáciou, že ho všetci vidia (to, že môže fungovať aj s vypnutou kamerou možno nevie a nie vždy sa to dá). A to ani nehovorím, že opäť treba manipulovať na hodine s aplikáciou a vedieť si zapnúť alebo vypnúť kameru, či mikrofón (možno si poviete, že je to len nadstavenie na prvej hodine a potom už všetko ide ako má. Ale ako som sa zmienila skôr, človek niečo zaklikne a potom zrazu veci nefungujú).
Viem, že keď ja, alebo moje deti niečo nové ukazujem na mobile alebo v počítači je to pre mňa prirodzené a myslím, si, že keď niečo jeden alebo dvakrát ukážem, ten druhý to už musí predsa vedieť. Ale tak to nefunguje. Treba vysvetľovať, ukazovať, pýtať sa a znovu sa k tomu vracať. Nezriedka sa stane, že starší človek po počiatočnom nadšení “múdry” telefón alebo ten nový super počítač odloží do poličky, lebo ani po x tom vysvetlení mu to stále nejde a je z toho možno zahanbený, alebo znechutený, aj napriek tomu, že celý život s technológiami nemal problém.
Moja prvá hodina bola naozaj výzva a polku času sme strávili tým, že nikomu nič nešlo. Buď sme sa videli ale nepočuli, alebo sme sa počuli a nevideli sa, alebo všetci videli len niekoho kto nemal hlavné slovo, ale zvládli sme to.
Pot mi v priebehu hodiny pomaly stekal po chrbte, nielen z toho, že som chcela, aby všetkým všetko išlo, aby mi nevypadol internet, aby ma bolo dobre počuť, aby mi nesekali prezentácie, aby si to ľudia užili.
Ale na konci som bola moc pyšná. Na seba. Na svojich seniorov. A ako toľkokrát v živote som si povedala, veď to vlastne nič nebolo. Tak prečo som to neskúsila skôr.
Ale aj tak sa teším, až sa zase budeme stretávať pravidelne naživo. Veľmi mi chýbajú.
