Pamätám si celkom presne ako som išla prvý krát do domova – peknej zrekonštruovanej budovy s malou záhradkou, čistými chodbami a tichom. Viem, že tam bolo nezvyčajné ticho, aspoň ja som to tak vnímala. Ako by ste vošli do zakliateho zámku kde všetci podriemavajú na stoličkách alebo vo svojich posteliach a princovia, ktorí to tu mali prebudiť spia tiež.
O niektorých veciach som sa neskôr rozprávala len s mojimi priateľmi, ťažko sa o tom aj píše. Smútok, samota, strach, smrť, zahanbenie si kráčajú ako kamarátky po týchto chodbách a môžete ich tu len tak voľne stretnúť a pozrieť sa im rovno do očí. A to s vami, ako návštevníkom z vonkajšieho sveta, či chcete, alebo nie zatrasie. Najmä ak vydržíte a chodíte dlhšie.
Ale potom sa čosi zmení. Vytvoríte si vzťahy, spoznáte ľudí, začnete si zo seba robiť žartíky, nájdete nových parťákov a nové pohľady na život. Za tou fasádou konca zrazu vidíte aj čosi viac.
A jedného dňa sa pristihnete ako idete z každej návštevy z domova so širokým úsmevom. Stačilo prísť a urobili ste pre tých ľudí zázrak. Tým, že sa správate normálne. Tým, že sa ich nepýtate otrepané vety ako sa majú stále dookola. Tým, že s nimi urobíte nejakú aktivitu – o tom sa ešte zmienim. Tým, že ich poznáte po mene a nie ste ako rýchlokvasní dobrovoľníci, ktorí raz prídu a už sa nikdy neukážu.
A oni sa tešia s vami, široké úsmevy, príjemné rozhovory o bežných veciach, ako by ste sedeli v kancelárii a bavili sa so svojimi kolegami len tak o živote. A vtedy sa dejú kúzla. Stačí, keď sa k sebe správame ako ľudia. Aké obyčajné, niekto by povedal.
A čo môže vlastne dobrovoľník robiť v domove seniorov?
1. rozprávajte sa – pre začiatok to asi stačí. Osobne si myslím, že je väčšia zábava rozprávať sa pri nejakých aktivitách a spojiť príjemné s užitočným.
2. prechádzajte sa – po chodbách, pred domov, do okolia – záleží od toho s kým idete - veľa seniorov v zariadení má chodítko, vozík. Nečakajte závratné tempo, môžete prejsť za pol hodinku desať metrov alebo jednu ulicu. Môžete šoférovať vozíček alebo fungovať ako tretia noha. Ale čerstvý vzduch a zmena prostredia hoci len o tých desať metrov sa cenia.
3. hrajte sa – zoberte obyčajnú loptu a zahádžte si – na začiatku ma prekvapilo, koľko seniorov má práve vďaka vozíčku alebo chodítku v rukách silu, ktorú využije na volejbal alebo hádzanú.
4. zacvičte si – nemusíte byť školený fyzioterapeut ani telocvikár – ako si natiahnuť hlavu, ruky, nohy zvládne asi každý z nás – prečo si nezacvičiť spolu? Internet je plný rôznych cvičení pre seniorov na stoličkách, s rôznymi pomôckami od šatiek po malé loptičky, alebo palice. Stačí sa inšpirovať a skúšať. Sama na sebe som zistila, že vždy sa dá robiť viac ako si myslím, že ľudia zvládnu.
5. vymyslite si vlastnú aktivitu – veľa ľudí mi povie, že by rado išlo dobrovoľníčiť do domova, ale nevie, čo by tam so seniormi robili. Tých možností je naozaj veľa, ak si človek porozmýšľa, určite niečo vymyslí – najjednoduchšie veci bývajú najkrajšie. To čo je z môjho pohľadu dôležité je z nadšenia, že niečo chcem, prejsť do fázy idem a začnem. Ale tak je to zo všetkým.
Posledné štyri mesiace, som každý týždeň chodila v rámci nášho občianskeho združenia Seniori v pohybe cvičiť so skupinkou seniorov do domova.
Ďakujem mojim Vierkám, Aničkám, Barborkám, Kamilkám, Zuzkám, Gabikám, či Maruškám – za úsmevy, objatia, energiu, dobrú náladu, optimizmus a obyčajnú ľudskosť.
Svet je predsa len pekné miesto.
