A nie k "obyčajným" ľuďom. Ale to slovo vo mne zostalo.
Áno je pravda, že v štyridsiatke som zatočila kormidlom môjho profesného smerovania a vydala som sa do pre mňa neprebádaných oblastí. Dovtedy som bola v kontakte s mladými nadanými ľuďmi a takmer na dennej báze som mala možnosť vidieť, čo znamená odvaha v ich svete. Nebáť sa nových výziev. Nebáť sa pracovať na svojich projektoch, ktoré môžu alebo nemusia vyjsť. Nebáť sa vychádzať zo svojej komfortnej zóny. Bolo to veľmi inšpiratívne prostredie a možno aj mne dodalo odvahu začať úplne od začiatku.
Začala som sa intenzívne venovať seniorom. A slovo odvaha pre mňa nadobudlo ešte ďalší rozmer.
Skúste sa na chvíľu zamyslieť, v čom by taký senior už len mohol byť odvážny? Asi vás veľa vecí nenapadne rovnako ako mňa ešte pred nedávnom.
Ale teraz vidím veci inak. Každý deň stretávam seniorov, ktorí sa neboja žiť ďalšiu etapu svojho života inak ako je stereotypná predstava bielovlasej babičky alebo dedka s akciovým letákom pod pazuchou s množstvom voľného času a žiadnym cieľom.
Cestujú, vzdelávajú sa a stále na sebe pracujú. Podnikajú, učia sa kvôli vnukom, ktorí sú za hranicami nový jazyk. Športujú. Ešte stále ma prekvapuje, aké kilometre dokážu starší ľudia zdolať či už pešo, na bicykli alebo na lyžiach a niekedy s takými zdravotnými handicapmi, že mladí by to už dávno vzdali.
Odvaha, to je to slovo, ktoré s nimi často spájam. Odvaha žiť svoje sny a nevzdávať sa. Je zvláštne, že mladí aj starí majú občas viac spoločné, ako by sme si mysleli.
Tento víkend som si splnila jeden zo svojich snov. Zorganizovali sme v rámci nášho občianskeho združenia Seniori v pohybe – víkend v pohybe pre seniorov. Počas celého roku sa snažíme na pravidelnej týždennej báze organizovať pre seniorov výlety, turistiku, kurzy spojené s pohybom. Ale teraz sme sa rozhodli spojiť seniorov a urobiť koncentrovanú akciu počas celého víkendu plnú takýchto aktivít.
Niekto tam hore nás má rád a tak tento víkend bola obloha naozaj modrá, slnko naozaj svietilo a príroda v Modre-Harmónii kde sme boli, voňala jarou.
Zišli sme sa v piatok poobede. Niektorí prišli vo dvojici, niektorí prišli sami. Náš najstarší účastník bol jeden z tých, ktorý prišiel bez parťáka. Viete si predstaviť, akú odvahu musí človek po sedemdesiatke nabrať, aby išiel na víkendovku s neznámymi ľuďmi, skúšať nové veci ako jógu, nordic walking, tréning pamäti, či žonglovanie?
Víkend bol ako inak skvelý. Nielen vďaka programu, či tej modrej oblohe. Ale najmä vďaka ľuďom, ktorí sa tam stretli.
A všimla som si ešte jednu vec. Hoci každý z nás mal mobil, jediné na čo sa používali bolo pár fotiek. Nikto nemal potrebu písať statusy, sledovať správy alebo hrať hry. Všetci sme sa tešili z nás, z obyčajných rozhovorov, príbehov alebo spomienok.
Za mňa klobúk dolu pred všetkými seniormi, ktorí ten víkend strávili s nami. Nabrali odvahu ísť stretnúť nových ľudí, vyskúšať nové aktivity a možno inšpirovať aj ostatných. Lebo robiť veci inak, verte, či nie chce odvahu.
