Políčka sú malé a čierne. Na celom ostrove sme nevideli ani jeden traktor, hoci sme vnútrozemie prešli niekoľkokrát (zrejme políčka obrábajú ručne, burina tam nerastie). Na jednom mieste sme objavili niečo ako baňu na normálnu hnedú zeminu, ktorú báger nakladal na malé nákladné autá, rozvážali ju po políčkach a miešali so všadeprítomnou čiernou škvárou. Najväčšie je údolie s pestovaním viniča v jamách, chránených polkruhovými múrikmi z lávového kameňa na ochranu pred vetrom. V údolí viníc je pri ceste niekoľko vinárni s reštauráciami a obchodíkmi so suvenírmi.
Jedno z najzelenších údolí je medzi bývalým hlavným mestom Teguise a Háriou. sú tam aj pekné vyhliadky.
V Hárii sme sa zastavili aj v jednom z mnohých múzeí Césara Manriqueho. Bol to dom, v ktorom istý čas býval. Z Hárie sme pokračovali na sever ostrova k výhliadke Mirador del Rio. Je taktiež dielom Césara Manriqeho, architekta, výtvarného umelca a urbanistu, ktorého rukopis vidieť na celom ostrove. Tento rodák z Lanzarote (1919 - 1992) študoval maliarstvo a architektúru v Madride a do veľkého sveta umenia prerazil v 60. rokoch 20. storočia abstraktnými kompozíciami počas svojho pobytu v New Yorku. Koncom 60. rokov sa natrvalo vrátil na Lanzarote, aby tu uskutočnil svoj sen. Svojim vplyvom chcel zabrániť tomu, aby sa z Lanzarote stal turistický cirkus plný obrovských rezortov s hotelmi panelákového štýlu. Dnes môžeme povedať, že se mu to podarilo. Okrem jednej vysokej budovy v hlavnom meste, ktorá už bola postavená, celý ostrov je zastavaný nádhernými nízkymi bielymi budovami v rovnakom štýle. César Manrique dokázal politikov o svojich víziach presvedčiť a na Lanzarote tak mohli vzniknúť nielen vynikajíce jednotlivé umelecké diela, ale celé urbanistické zóny citlivo zasadené do krajiny. A to všetko s využitím tradičných materiálov a postupov. Pri stavbe múzei, vyhliadky Mirador del Rio, jaskyne Jameos del Aqua, domu Omara Sharifa a ďalších skvelých architektonických diel využíval prírodné tunely, jaskynky a iné otvory v lávovom teréne, ktoré iba citlivo dotvoril v jednotnom štýle.
Tu je už Mirador del Rio, vyhliadková reštaurácia, zabudovaná do otvorov útesu s peknou vyhliadkou na maličký ostrov La Graciosa.
Na ostrov La Graciosa sú výhliadkové plavby z neďalekej prístavnej dediny Orzola.
Z Orzoly sme sa vydali po severovýchodnom pobreží ostrova k jaskyniam Cueva de los Verdes a slávnej jaskyni Jameos del Aqua. Najprv sme zašli do klasickej jaskyne Cueva de los Verdes, ktorá bola oproti naším kvapľovým jaskyniam vcelku nezaujímavá. Zo 7- kilometrovej jaskyne sú sprístupnené pre turistov 2 km a prekvapenie nás čakalo až na konci sprístupneného úseku. Bolo tam jazierko s dokonalým zrkadlovým efektom, vyzeralo to, že pred nami je hlboká diera, ktorá vôbec nebola oplotená. Sprievodca, ktorý robil výklad v španielčine a v angličtine, dal jednej z turistiek do ruky kameň, nech ho hodí do stredy jamy. Po hodení kameňa sa nachvíľu objavili kruhy na vode, bola tam len 10-centimetrová voda. Po pár minútach sa kruhy na vode ustálili a opäť sme videli ilúziu veľkej jamy pred nami. Na konci neprístupnej časti jaskyne je dvojkilometrový potopený úsek pod morom, ktorý nazývajú tunelom do Atlantídy.
Nasledovala prehliadka jaskyne Jameos del Aqua, do ktorej sa vstupuje jednou reštauráciou a vystupuje z nej druhou reštauráciou. Je to dielo Césara Manriqeho a skladá sa z troch častí. Z reštaurácie sa schádza širokými schodmi do cca 110-metrov dlhého tunela, ktorý je umelecký dotvorený, ale pre silné protisvetlo z konca tunela sa v ňom veľmi zle fotí.
Z tunela sa vychádza k jazierku, ktoré je najkrajšou časťou "jaskyne". Tak ako väčšina výtvorov Césara Manriqeho, aj jazierko a jeho okolie je natreté bielou farbou.
Pri jazierku je vchod do skutočnej podzemnej jaskyne, z ktorej vytvorili auditórium pre koncerty s výbornou akustikou. Opäť sa tam zle fotí.
Druhou reštauráciou s výhľadom na jazierko sa vychádza von.
