Vo štvrtok sme sa po raňajkách v Bardejovských kúpeľoch zbalili a vydali na cestu na Muránsku planinu, kde sme mali zabezpečené ubytovanie v sedle Zbojská. Smer cesty a zastávky na nej sme nemali naplánované, nechávali sme to na náhodu. Na predchádzajúcich súrodeneckých výletoch sme si nezabezpečovali ani nocľahy, väčšinou sme sa ubytovali pred zotmením tam, kde sa nám páčilo. Nikdy nebol problém ubytovať sa na poslednú chvíľu ani v zahraničí. Teraz v čase pandémie sme si radšej zabezpečili ubytovanie vopred, ponechali sme si voľnosť aspoň v trase presunu. Ja som mal predstavu, že sa presunieme severom popri poľských hraniciach cez Starú Ľubovňu, brat si to však s autom namieril na juh. Po pár kilometroch sme zbadali odbočku na Hervartov, kde je najstarší z drevených kostolíkov a dokonca rímskokatolícky. Videl som už veľa drevených chrámov, ale v Hervartove som ešte nebol. Brat na môj návrh rýchlo zareagoval, odbočili sme v Kľušovskej Zábave doprava a za chvíľu sme boli v Hervartove.
Rímskokatolícky kostol sv. Františka z Assisi bol v roku 2008 zapísaný s ďalšími 7 drevenými kostolmi do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Je značne odlišný od gréckokatolíckych a pravoslávnych drevených cerkví. Odlišuje sa dvojdielnym pôdorysom, vysokou strechou a ďalšími znakmi v exteriéri a interiéri, má gotický charakter. Pochádza z konca 15. storočia a je zhotovený z tisového dreva. Interiér prešiel viacerými zmenami vo výzdobe, hlavne cez obdobie reformácie, kedy pribudli nástenné maľby z roku 1665. Hlavný oltár, Oltár Panny Márie, sv. Kataríny Alexandrijskej a sv. Barbory z rokov 1460-1470 boli v rokoch 1985-1990 reštaurované do pôvodnej podoby.
V ochrannom pásme kostolíka sa nachádzajú mohutné lipy a národné kultúrne pamiatky - sýpky. Hervartovom prechádza turistická trasa Hrdinov SNP. Na trase smerom na juhozápad je v sedle Pod Žobrákom rozhľadňa.
Pokračovali sme v ceste cez Levoču, kde sme sa zastavili na kávu na terase v centre.
Pokračovali sme v ceste cez Telgart, zastavili sme sa pri prameni Hrona a Chmarošskom viadukte.
Zistili sme, že nikto z našej štvorice ešte nebol v Tisovci, tak sme sa tam zastavili na neskorý obed.
V blízkosti Tisovca museli byť nejaké offroudove preteky, pretože v centre bolo veľa veľkých terénnych áut, aj auto traťového komisára a pobiehal tam nejaký fotograf. Dúfali sme, že tie preteky nebudú niekde na Zbojských.
Do sedla Zbojská na západnom okraji Muránskej planiny sme prišli okolo 15. hodiny. Už nás tam čakal môj najstarší syn, ktorý mal s nami stráviť posledné 2 dni výletu a odviezť ma domov na krajný východ (moji spolucestujúci súrodenci žijú na západnom Slovensku). Prekvapila nás veľkosť zastavanej plochy v sedle Zbojská. Dobre, že syn prišiel pred nami, aspoň sa nám pomohol zorientovať a rýchlo ubytovať. Ani sme si nevšimli, že ubytovanie máme zaistené v Zbojníckom halaši a nie Salaši Zbojská, sami by sme to zrejme hľadali dosť dlho. My štyria muži sme sa ubytovali v chatke na nasledujúcom obrázku, sestru sme ubytovali v apartmáne v podkroví hlavnej budovy Zbojníckeho halaša, na prízemí bola jedáleň a recepcia. Pátrali sme po význame slova "halaš". Podľa slovníka je to hurhaj, hrmot, krik, v tomto prípade je to vraj krčma pri ceste, kde sa stretávali aj zbojníci a získavali tam informácie.
Vďaka rýchlemu ubytovaniu sme sa hneď mohli vydať na túru Náučným chodníkom zbojníka Jakuba Surovca. Chodník začína lúkou popri rozhľadni, pokračuje lesom, podchádza cestu do Tisovca a nasleduje výstup Čertovým potokom a Čertovou roklinou do areálu Zbojská. K našej turistickej dvojici s bratom Milanom sa pripojil aj syn Vilo, vďaka ktorému máme pekné fotky z Muránskej planiny.
Naše podozrenie z Tisovca sa čiastočne potvrdilo, preteky veľkých áut tam síce neboli, ale parkovali aj v Zbojskom sedle. Na večeru sme išli do salaša Zbojská, kde okrem dobrého jedla majú aj štyroch ovčiarskych psov, ktorí sa tam povaľujú a voľne chodia pomedzi sediacich hostí. Dvaja z nás si dali na večeru polkilové porcie baraniny s kosťou. Jeden zo psov sa pri nás pristavil a trpezlivo čakal, či mu neponúkneme objedenú kosť. S povolením čašníka sme mu jednu kosť ponúkli, po krátkom zaváhaní ju schmatol a odbehol s ňou von.
Po uhasení smädu sme sa ešte prešli po areáli a v plnom počte si urobili rodinný večierok v našej chatke, kde sme takmer do polnoci spomínali na detstvo v rodnej dedine pod Vihorlatom.
Foto: Viliam Serbák, Ján Serbák
