V ten deň (nedeľa) som od Chvosta dostal túto sms: Funguje to, ten článok. Prichádzam na to, že tie moje predstavy sú úplne normálne. Niečo ako onania. Len o tom nikto nehovorí. Thanxx.
Bol som rád, že je chlapec spokojný. Lebo mne utkvela v pamäti len táto reakcia: ...teraz neviem, ci sa mam smiat alebo plakat. Zjavne žena. Zjavne zarazená možnosťou, že sa raz môže ocitnúť v pozícii Kométy.
O dve hodiny neskôr mi zvoní telefón. Chvost.
-Čau, Pali. Ponúkam ti svoje zaprdené boxerky a že si to ty, kľudne si odseknem prst na nohe, ak sa budeš oň vzorne starať.
-Človeče, je nedeľa, piť si mal včera. Čo to melieš?!
-Len pokojne, pokojne, kámoško. Darujem ti kus seba, keďže nie je ďaleko deň, keď budem vyhlásený za svätého a ty budeš vlastniť cenné relikvie, prehlásil Chvost, ale neznelo to sviatočne ani hrdo. Cítil som tam napätie a ďalší problém, o ktorom som nechcel počuť.
-Svätý?!
-Tak, svätý. Kurva, ja mám výčitky svedomia, pretože si v hlave nosím vlastný hárem, keď súložím s frajerkou a ONA SI ČÍTA ESEMESKY V MOJOM TELEFÓNE!!! A pochybujem, že ti čoskoro zavolá, aby si aj o tomto napísal, lebo vôbec nevyzerala, že ju to trápi. Akože, že o tom viem. Netankuje ju, teda vôbec!
-To si ako na to prišiel?
-Do techniky som totálny mulo a mám mobil nastavený tak, že sa mi ukladajú všetky odoslané správy. Pozerám si O 5 minút 12 a krátko na to, ako som ti napísal tú esemes, sa medzi Dzurindu a Hrušovského postaví Kométu a pýta sa ma: Aké predstavy? Chvíľu som sa snažil zatĺkať, ale všetky ženské zrejme tajne chodia na rozumy k bývalým eštébákom, ktorý ich učia ako donútiť človeka k priznaniu niečoho, čo ani nespravil. Krátke, jednoduché otázky v rýchlom nelogickom slede a za pár minút som jej vyklopil aj to, ktorú som si predstavoval poslednú noc.
-Zúrila, predpokladám...
-Áále, hovno. Smiala sa tak matkovsky, akože, ty môj chudáčik maličký, to nič, to prejde. Ma vie dožrať toto. A mimo iné sa mi zdôverila, že robí to isté.
-Čo? Že si tiež niekoho predstavuje, keď si to rozdávate?, opýtal som sa pobavene.
-Hej. Dokonca sa nesrala povedať mi aj meno, ale nič mi to nehovorí. Kurva, ty poznáš nejakého Štroffeka?! Vraj je teraz fest slávny.
Už keď vyslovoval slá.., prepukol som do nekontrolovateľného smiechu a utíšil som sa až, keď Chvost začal opakovať jednu a tú istú otázku: -Do riti, kto je to?
-Jeden típek zo Superstar. Z Kremnice sa mi zdá... Takže sa nemusíš cítiť ohrozený. Pokojne priateľu.
-Z Kremnice hovoriš? Vždy bola na magorov. Ale to je teraz jedno, pokým mi s ním nezahýba, neriešim. Ale, že sa mi hrabe v telefóne, to možno nerozchodím, ti vravím. Do boha, čo sú to za spôsoby?!
-Môže tam NIEČO nájsť? Myslím, okrem tej sms, čo si mi poslal.
-Nie, hovorím. A vieš, že tebe by som to povedal. Ale to mi neverí, alebo čo? Ty kontroluješ frajerkin telefón?
-Nie.
-No tak vidíš.
Nevidím. Aj keď by som chcel a podľa svojho priezviska by som aj mal. Niekedy dokážem uhádnuť, čo mi chce priateľka povedať, alebo v ktorom uchu jej píska. Ale to bude skôr tým, že sme spolu rok, takmer 24 hodín denne.
Nevidím a nerozumiem všetkým príčinám, pre ktoré sa nie málo dvojíc z môjho sveta rozišlo, či aktuálne rozchádza. Zídu sa neskôr, múdrejší o skúsenosť planéty, ktorá načas nemá svoje Slnko? Sotva. A to nepoznám všetky príbehy tohto večne podceňovaného mesta. Ale na prvý pohľad ako keby sa tu každý stihol aspoň raz rozviesť. Poučení sklamaním strácajú dôveru v toho druhého a čítajú potajme ich esemesky.
Na Valentína perníkové srdce, na narodeniny erotické spodné prádlo.
...
Tú útulnú kaviareň na lúke, kam chodia zatiaľ len chlapi (na pivo a na ohľady), sme opustili o desať štyri. O štvrtej sa hral druhý zápas I. ligy vo volejbale žien v skupine o 5.-8. miesto. Naše baby s prehľadom deklasovali Humené. Keď som sledoval našu elegantnú osmičku, ako klincuje jeden nechytateľný smeč za druhým, spomenul som si na moju poslednú cestu autobusom domov.
Stál som pri dverách, podo mnou tetka okolo päťdesiatky. Práve som myslel na Chvostov problém, moje schízy a dnešný svet vôbec. Ako skúšame rôzne telá aj duše, preberáme medzi sebou ako keby sa jednalo o tepláky na trhu u Číňana. Čumel som na ten tetkin karfiol (trvalú) a neviem prečo mi prišlo na um, ako som mal zlomenú kľučku. Väčšinu vecí som bol vtedy schopný vykonať len za asistencie mojej priateľky a cítil som: toto je jedna z dôležitých podôb lásky. Možno ide v princípe len o toto - mať pri sebe niekoho, kto sa o nás v starobe postará.
No niektorí z nás sa raz ocitnú s karfiolom/plešinou na hlave, nevládnymi nohami, ústami bez zubov a vedľajšie miesto v ich posteli bude tak bolestne prázdne.
Večer som vytočil Chvostove číslo:
-Čo robíš?
-Chodím po meste a rúcam deckám snehuliakov. Ma to ukľudňuje, odpovie zjavne pokojnejší Chvost.
-Za to by ťa mali zavrieť, ty pako. Pekne sa vráť tam odkiaľ si prišiel a cestou zo pár z nich vzkries, O.K.? A urob mi jednu láskavosť.
-A to?
-Uvar liter mätového čaju, keď už budeš v byte a s Kométou sa porozprávaj o tých esemeskách. Stojím za tebou, ale diskusia na internete ešte nikdy žiaden vzťah neporiešila. A hlavne, pokojne. Neziapte po sebe, dobre?
-Musí to byť mätový čaj?
