Vyrastal v Hriňovej, žije v Bratislave. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, (my) life /zo života motýľov/, coffee stories /poviedky?/, müsli /krátke zamüslenia/
V prepotenej košeli, s prázdnym žalúdkom, s výrazom na smrť unaveného vojaka bez armády a vlasti, za ktorú by položil život, čakal som na prízemí na výťah, čakal som ranu z milosti. A vôbec som neočakával, že to bude také rýchle.
Ach, Bože, ďakujem ti, že už nie si,
Keď sa ma ľudia pýtajú, aké sú moje plány do blízkej budúcnosti, väčšinou ponúknem rovnakú odpoveď: dožiť sa rána a zachovať si pri tom zdravý rozum. Musíš uznať, nie práve malina v dnešnej šialenej dobe. Nedávno som si stanovil ešte jeden, nemenej náročný cieľ.
Je také obdobie teraz. Obdobie zliav, výpredajov, neskutočných akcií. Hoci niekedy mám pocit, že táto sezóna nízkych cien trvá celých dvanásť mesiacov. Potom je fakt svinsky ťažké nepodľahnúť a nenakúpiť tony vecí, ktoré človek vôbec nepotrebuje. Sa mi to darí zatiaľ. Až na jednu výnimku.
Nestalo sa to včera, ani pred mesiacom. Ubehli odvtedy už viac ako tri roky a dôvod, pre ktorý táto podivuhodná udalosť dosiaľ unikala pozornosti okolitého sveta, je celkom prostý.
Akiste poznáte ten pocit. Krátko predtým, ako z vás ráno nemilosrdne strhne perinu, snívate svoj sen a zároveň si uvedomujete, že čoskoro zazvoní budík. Keďže si to uvedomujete, už nespíte. No ani nebdiete. Ste na okraji cesty, v záhrade neuskutočnených farieb a vôní. V tej chvíli nie je zrejmé, či sa vám sníva sen, alebo v spánku, za bieleho dňa, snívate svoj život. „Môj bratranec mi nedávno rozprával vraj typickú historku z dnešného Iraku.
- Klišé, klišé! – hulákal na celú ulicu cigáň ponorený do tajov obrovského kontajnera. Na chodníku opadané lístie, ako dôkaz, že jeseň nie je len výmysel básnikov a pred ktorýmisi dverami, niekde na druhej strane planéty možno ozajstná zima. U mňa len neskutočný mráz, v posteli vztýčená biela zástava.
-Žužu? -Hm? -Žužu, už si hore? -Uhm. -Žužu, urobme si dieťa. -Hm? -Dobre si počula, myslím, že už by sme mohli, - prednesiem s akýmsi pátosom, hodným významu slov, ktoré som vypustil do telami vyhriatej spálne. -Nie je to sotva šesť hodín, čo sme sa naposledy milovali? – povieš namiesto „hm?!“. -Nemyslím teraz na sex. Chcem potomka. Takže by si mi s tým mohla helfnúť? Sadneš si na posteľ. Nočnú košeľu máš takmer celú rozopnutú a tvoj pravý prsník, nádherný ružový prsník na mňa vypleští bradavku.
Stála tam pred regálom s pivom dobrú minútu a nevedela sa pre žiadne z nich rozhodnúť. Akoby som videl seba. Chvíľu som ju pozoroval. -Je celkom zábavná, pozri na ňu, povedal som priateľke, keď sme ju míňali. -To je Jana, odvetila Peťa. -Aká Jana? -Tá, od ktorej si chcel podpis.
-Ešte máš napísaných veľa takých príbehov? Čo mi dá monitor facku, keď ich čítam? Chvíľu neviem, čo povedať, ale necítim sa nijak previnilo. Nikdy som nebol smutný bastard, ktorý sa potrebuje chváliť dávnymi trofejami.
v lietadle je mi trochu smutno a rozmýšľam, aké by to bolo, keby sme išli spolu, Angela a ja, hoci som s babou nikdy necestoval, ale po pár pivách to rozchodím a pecka do hlavy, keď vychádzam z letiska v Bangkoku, to teplo a vlhkosť vzduchu, ktorej sa prispôsobia len tvoje potné žľazy, nikdy nie hlava, a potíš sa od rána do večera, takže sprcha má len akýsi rituálny charakter, presne ako tvoje putovanie,
S obdivom som pozeral na Da Vinciho Poslednú večeru na stene kostola Santa Maria delle Grazie v Miláne a preciťoval som to neopísateľné tajomno. Všímal som si každý detail majstrovského diela a snažil sa pochopiť všetky súvislosti, ktoré Dan Brown vynechal vo svojej zakódovanej knihe. Pri pohľade na anonymnú ruku s nožom som si spomenul na chýry o pokračovaní Kódu, ktoré momentálne prenikajú do médií.
Vyzerala to byť celkom obyčajná larva, ktorá sa chvíľu ohreje na kapustnom liste, zakuklí a neskôr sa z nej vyliahne motýľ, ktorý ešte v ten istý deň spokojne umrie. Všetko sa to takto, ako to matka príroda naprogramovala, aj začalo, lenže potom sa motýľ s krkolomným názvom Slovensko – Malá Veľká Krajina skutočne vyfarbil. Krátko na to, ako sa na moment zastavil na Bojnickom zámku, dostal krídla a odletel propagovať Slovensko tuhľa za roh, k bratom Čechom. A práve keď letel okolo nevysokej zasneženej Sněžky, zočil ho kopy vrajter spoločnosti Rubrica Creative. Neváhal a motýľa Slovensko – Malá bla-bla-bla odfotogroval tak ako ho grafik stvoril v pozadí s najvyšším českým vrchom. Úlovok si však nenechal len pre seba, ale predal ho štátnej Slovenskej agentúre pre cestovný ruch (SACR). Tá fotografiu motýľa vytrvalca, svetového rekordéra v lete na jeden život, vystavila na svojej webovej stránke. Keď však súdni ľudia prehlásili, že motýľ čo sa pásol na kapuste, nemohol uhnať takú štreku, pre SACR to znamenalo, že z larvy sa vykľul prúser a nie motýľ.
Keď som sa dnes o tri štvrte na dve ráno po sedemnásty raz prebudil na neznesiteľnú bolesť v pravom ramene, bolo mi jasné, že to nemá cenu ďalej sa pokúšať o spánok, a ťahajúc za sebou paplón odkráčal som vládnuť do kuchyne. Pri zatváraní dverí som pocítil, že prasknutá kľúčna kosť nebol len nejaký zlý sen. K tomu potrhané väzivá a výron. Dážď poskakujúci po parapetnej doske v rytme techna. A Kristus, tá najväčšia, prvá a posledná hviezda internetu, ešte stále nepripojený.
Znie to horšie ako reklama na kozmodisk, ja viem. Návod na použitie holiaceho strojčeka si prečítate s väčšou dôverou ako nejakú obdobu desatora. Ale skutočne to funguje, dokonca by sa to mohlo nazývať Návod na šťastný život. Takže, čítajte ďalej. Žite ďalej.
So železnou pravidelnosťou tak dvakrát do mesiaca mi klopú na dvere kancelárie biely aj čierny zúfalci, vytiahnu z vrecka ufúľané bankovky v mikroténovom sáčku a dúfajú, že im poviem: ach to je krása, to má veľkú hodnotu. Tisícka bude dosť? Ale takmer vždy prinesú len maďarské pengő z minulého storočia, alebo slovenské koruny z čias vojnového štátu, ktorých máme v zbierke na kilá. Poďakujem sa im a dúfam, že najbližšie nájdu v smetnom koši aspoň niečo pod zub.
