Kabínka z hrmotom pristála, otvorili sa dvere a oproti mne stála moja zhmotnená predstava dokonalosti. Keď ma zbadala, usmiala sa a mierne sklopila nebesky modré oči. Tak trochu Uma, tak trochu malá Pauhofová,. Pridržal som jej dvere a ako popri mne prechádzala, všimol som materské znamienko, ktoré mala na krku. Bola o trochu nižšia odo mňa a tak, aj keď som nechcel, naskytol sa mi pohľad za jej blúzku, na ktorej si zabudla zapnúť posledné tri gombíky. Jej pravá noha sledovala ľavú a potom naopak, vymenili si úlohy, pretože také krásne dvojičky museli na seba dávať pozor, aby sa nedostali do nesprávnych rúk.
Vo výťahu po nej ostala vôňa pomarančovníka, pod ktorým bol prestretý stôl s vanilkovým pudingom a kyticou gladiol vo váze z pálenej hliny. Zrazu som stratil všetku silu v nohách a opierajúc sa chrbtom o chladnú kovovú stenu, zosunul som na podlahu. Míňal som prvé poschodie a jednotka na dverách mi hovorila, že takáto žena je len jedna, jediná na svete. Predstavil som si jej hlas a hoci som nerozumel slovám, bol som presvedčený, že by som bol schopný pre ten hlas napísať hudbu. Aj keď nepoznám noty.
Poschodie číslo dva a pred očami tie dve nohy. Obraz ich konečnej stanice, to ich účelové priateľstvo, ktorého súčasťou chcú byť všetci muži, mi spôsobilo chvíľkovú slepotu. V tme som si ešte vybavil jej chodidlá, ktoré neboli opálené ako zvyšok tela. Určite veľa športuje, v teniskách sa totiž nohy ťažko opália. Presne môj typ, pomyslel som si.
Trojka na dverách ďalšieho poschodia sa zrazu prekotila na chrbát a začala sa jemne knísať ako dve nádherné prsia za blúzkou, čo sa odmietali hrať na schovávačku. Zaboril som si do nich svoju strapatú hlavu, uložil som si tvár do dlaní a skuvíňal ako pes pred popravou.
Štyri ročné obdobia by sa nám spolu zliali do jednej nekonečnej jari, sníval som potichu na ďalšom poschodí. Tá žena by určite bola skvelou matkou (predsa to materské znamienko!), vášnivou milenkou, mojou nevyčerpateľnou múzou a najlepšou priateľkou zároveň. Bol som nevýslovne šťastný, že som ju konečne stretol a premkol ma smútok hodný antickej tragédie, pretože ten sprostý výťah stúpal kamsi hore, k oblakom, preč od nej.
Keď dorazil na piate poschodie, vôbec nepribrzdil a keďže som stále sedel na podlahe, trochu som si tresol hlavu o stenu. Musel som sa poriadne nadýchnuť, aby som sa postavil. Potom som si uvedomil, že vôňa jej exotického parfumu za ten krátky čas celkom vyprchala. Stratil som aj nahrávku jej hlasu, ktorý som nikdy nepočul a začal som pochybovať o tých neopálených členkoch.
Bože, som ja ale hlupák, povedal som si v duchu. Ďalšia malá prehra v súboji so samým sebou.
Odomkol som dvere bytu. Chodba bola zaplavená vôňou lineckých koliesok, na rozbúrenej hladine atmosféry domova vítala ma ako maják v noci moja žena. Na tvári jej žiaril úsmev. Za úsmevom sa nešikovne ukrývalo šťastie a jeho nevlastná sestra láska. Boli tam pre mňa a ja som sa vracal kvôli nim. Požičal som si od nich ten úsmev. Objal som ženu a cítil som, že toto chcem robiť po zvyšok svojho života. Len s ňou. Navždy.
- Vitaj doma, - povedala.
Cesta na piate poschodie mužskej dospelosti často trvá nezmyselne dlho. Najmä nám, postihnutým vírusom krásy a osudovej lásky.
*
Na klávesnici vystrelím posledné písmená tejto výťahovej odysey a želám si už iba jedno: aby to všetko bola pravda. Nech je to skutočnosť, moja skutočnosť, môj život. Zdá sa to byť jednoduchá a jasná záležitosť: je tu výťah, sú tu ruky, ktoré vedia objať a je tu aj žena, ktorú mám nadovšetko rád. Som tak blízko.
* Lucebert. Maliar, básnik, fotograf. V Danubiana Meulensteen Art Museum až do 2. septembra.
