Prišli dvaja. Vo svetlých oblekoch, neformálne, bez kravaty. S tvrdením, že riaditeľa našej súkromnej jazykovej školy už informovali o svojej zvláštnej žiadosti. Tváre mali opálené do gaštanovo hneda (akiste slnkom a nie solárkom) a ich postavy obtekala vôňa akéhosi hriešne drahého parfumu, ktorá nevyprchala už po desiatich minútach ako ten môj.
Tým, že ich niečo nesprávne naučíte chceme zistiť, či majú o jazyk skutočný záujem a chybu neskôr odhalia, vysvetľovali mi. Alebo len pasívne prijímajú bezcenné informácie, ktoré neskôr budú šíriť ďalej a napáchajú tým nevyčísliteľné škody. S takými pracovníkmi by sme sa museli čoskoro rozlúčiť, dodali, ale neznelo to ani trochu súcitne.
Zo srdca im to prajem, pomyslel som si vtedy. Neznášal som tie ich znudené ksichty na hodine, hoci zadarmo mohli získať vzdelanie, za ktoré ostatní platia nemalé peniaze. Hm, stačili dva mesiace vyučovania štyroch bankárok a stal som sa radikálnym prívržencom triedneho boja.
Bože, tie kravy si to naozaj nikde neoverili a plietli piate cez deviate, five namiesto nine! A popritom sa tvárili ako pupok sveta.
Keď sa kurz skončil, tešil som sa ako ich všetky čoskoro vykopnú. Pravidelne som chodil na pobočku kvôli rôznym malichernostiam, len aby som sa presvedčil, či sú ešte stále zamestnané. Boli. Ďalej si tam hriali rite a zakaždým, keď som prišiel, posťažovali sa mi, že už párkrát poplietli prevodné príkazy, ktoré nie slovensky hovoriaci klienti zadávali cez telefón. Normálne mi ich začínalo byť ľúto. Ale nenašiel som odvahu vysvetliť im, kde je pes zakopaný.
O niekoľko mesiacov neskôr mi zatelefonoval bratranec Karol, ktorý vlastní malý obchod s potravinami vo Valalikách. V jednu príjemnú letnú sobotu, zavčas ráno, hneď ako otvoril krám, navštívili ho v práci dve mladé dámy v bielom odeve a s rúškom na tvári. Predstavili sa ako pracovníčky Ústavu hygieny a ochrany verejného zdravia a požiadali Karola, aby im dovolil odobrať vzorku z toaletného papiera, ktorý mal na pulte. Keď tak učinili, odobrali sa späť do svojho auta. Vrátili sa po necelej štvrťhodine s vyhlásením, že daný tovar obsahuje nadmerné množstvo nebezpečných rakovinotvorných chemických látok a kvôli tomu musia Karolovi zabaviť všetok toaletný papier z obchodu aj skladu. Môj bratranec bol rád, že mu nevysolili žiadnu ponuku a nechal ich odísť aj s dvadsiatimi baleniami hajzľáka.
Ako sa však na druhý deň dozvedel, rovnakú návštevu prijali v tú sobotu aj ostatní obchodníci v okrese a taktiež aj im pracovníčky z hygieny zhabali všetok diskrétny tovar. Ďalší vývoj, ako mi to Karol živo opísal, bol nasledovný: obchodníci urobili nové objednávky na toaletný papier až v pondelok, pretože, kto by sa už v nedeľu trápil kvôli takej hlúposti. V niektorých domácnostiach to však aj tak spôsobilo akútny nedostatok „tej hlúposti“ a preto namiesto toaleťáka používali hygienické vreckovky, noviny, nezaplatené faktúry za plyn atď. Dôsledkom toho, tí, ktorí boli prechladnutí, celkom ochoreli, pretože nedostatok papierových vreckoviek riešili použitím starých handrových, ktoré, ako iste viete, udržujú bacily v tele a sople medzi nohami. Iní sa zase z novín nedozvedeli informácie o poklese akciových fondov a zámere vlády zrušiť možnosť zníženia si daňového základu o dvanásť tisíc nasporených korún ročne. Nedozvedeli sa ich, pretože manželka zavelila na večeru a manželia vyrušený v chráme toaliet zastrčili také správy, tam kde patria, čiže do riti. Keď sa o týždeň prepad akcií ešte viac prehĺbil, niektorí naň neboli pripravení a trafil ich šľak. Mŕtvica, chlad, hlad a podvýživa neobišli ani neplatičov plynu, keďže SPP im dočasne zatiahla kohútiky. Ďalšie dôsledky tohto zákerného útoku na zásoby toaletného papiera už Karol radšej ani nespomínal. Tvrdil však, že boli pre celý región zdrvujúce, na niekoľko dní úplne prevrátil život občanov hore nohami a štátu spôsobil stámiliónové škody.
A keď si moja žena, ktorá v práci zostavuje rešerše z novín a spravodajských televízii, úplne náhodou všimla, že už niekoľko mesiacov sa v článkoch neobjavujú slová ako láska, zmierenie, pokoj, absolútne zmizli recepty na jedlá z bravčového mäsa, slovo žena sa nahrádza pojmom manželka a meno Božie sa vôbec po prvýkrát za posledných sto rokov skloňuje častejšie ako Elvis Presley a John Lennon dokopy, pomyslel som si: toto už nie je výpočet kuriozít vhodných do večerných správ, toto je premyslený útok! Útok na našu slobodu!
- Ešte minule ste nič podobné netvrdil, - začudoval sa doktor.
- Áno, áno, máte pravdu. Vtedy som bol stále rozrušený kvôli tým dvom mužom z jazykovej školy. Lenže, keď ma cez víkend boli navštíviť žena s dcérou a môj anjelik sa ma opýtal, prečo sa v škole učia arabské číslice a nie slovenské, akoby do mňa udrel hrom. Zrazu som pochopil všetky súvislosti a dostal som naozajstný strach. Čo s nami, doktor, bude?
- To záleží na vás. Ale v tejto chvíli musím konštatovať, že váš stav sa od posledného sedenia vôbec nezlepšil. Práve naopak, - poznamenal doktor, prstom si napravil okuliare na nose a niečo si poznačil do papierov, ktoré mal pred sebou na stole. – A, mimochodom. Päť sa po anglicky skutočne povie najn, overil som si to.
- Doktor, preboha, vy ste blázon! – prehlásil muž v pižame.
- Myslíte? Ale ako pacient ste v tomto ústave vy, nie ja, všakže? A teraz, ak ma ospravedlníte, mám dôležité stretnutie so zakladateľmi nášho sanatória. Sestrička vás odprevadí do vašej izby. Dovidenia.
Karolov bratranec sa v sprievode vysokej postaršej ženy zúfalo vliekol chodbou Sanatória na liečbu moslimofóbie. Všade sa rozliehalo ticho a nikto bezducho nepozeral von oknom, pretože všetci mali strach, že sa na oblohe zjavia lietadlá, ktoré nemajú v pláne bezpečne pristáť na zemi.
Muž sa už takmer na konci chodby náhle zastavil, otočil sa a utekal naspäť do doktorovej ordinácie.
- Doktorko, na izbe už od včera nemáme ani jeden kotúč toaletného papiera! Skúste s tým niečo... , urobiť, - povedal celý zadychčaný, keď bez zaklopania otvoril dvere ordinácie. Na tvári mal výraz, akoby tieto dve vety boli to najdôležitejšie, čo mal v živote povedať.
Doktor však nepovedal ani slovo. Len nachvíľu zatvoril oči na znak súhlasu a ďalej už všetku svoju pozornosť venoval návšteve. V nízkych kožených kreslách sedeli dvaja, do gaštanovo hneda opálení muži vo svetlých oblekoch a celá miestnosť bola zaliata vôňou akéhosi hriešne drahého parfumu.
