Čas?
Hej, čas. Prečo sa čuduješ?
Neviem, jednoducho som od teba čakal inú odpoveď, keď už prišla reč na strach, -odvetím a v duchu si poviem: ty sráč! -Navyše, nie celkom tomu rozumiem. Prečo práve čas?
Bojím sa, že ho nebudem mať dostatok. Aby som dokončil, čo som začal.
Nebuď smiešny, starký. Ty tu budeš ešte dlho potom, keď ja už budem len celé dni skúšať akustiku svojej truhly.
Vidím, že mi nerozumieš. A čo ty? Z čoho máš najväčší strach? –vráti mi otázku a ústami urobí veľkú ružovú bublinu.
Zo samoty. Myslím, takej vnútornej. Keď človek ostáva nepochopený, hoc aj obklopený priateľmi, rodinou. Vieš, ako to myslím?
Mne o tom niečo hovor. Fakt na hovno pocit. Základ je nestrácať vieru.
Z tvojich úst to znie presvedčivo. Budem na to pamätať.
To rád počujem. Inak, keď už sme pri tej samote, všetko v poriadku, odkedy už nie ste spolu?
Relatívne. Už trikrát sa mi stalo, že som sa ráno ocitol na druhej strane postele, tam, kde spávala ona. Ale keď človek stále robí, nemá čas rozpitvávať minulosť, ľutovať, -poviem a spomeniem si na tú kopu nevyžehleného prádla za dverami, na zástup klientov v hale, na nedopísaný román. Na muchy. A na ňu. Zrazu zosmutniem.
Hovoríš rozpitvávať. To s tými muchami čo robíš, to je dosť surové, - naráža na moje váhanie, čo s polomŕtvymi mäsiarkami, ktoré sa mi váľajú v kuchyni po dlážke, vždy keď prídem po práci domov. Zabiť ich nechcem, po ich spoločnosti netúžim, tak im trhám krídla a vyhadzujem von oknom do studenej jesene.
Život je neustály kompromis, - bránim sa.
Toto zase veľmi presvedčivé nebolo. Už budem musieť ísť, chceš sa ma ešte niečo opýtať? – vyzve ma Boh, ktorý si dnes podvečer obliekol moje žlté tričko s nápisom Caution, mosh pit! a polhodinu sa šalel v práčke ako šrác na kolotoči.
Rozmýšľam, či sa ho to opýtam, alebo...
Na to zabudni!, - povie náhle, keďže mi vidí do hlavy. Chcel som sa ho opýtať, aká bola Mária Magdaléna v posteli, či si rozumeli a prečo si ju nevzal. Rozmýšľam, čo iné by mi mohol prezradiť. On zatiaľ nechá tričko tričkom a je z neho špinavá voda, ktorá o minútu skončí v odtoku. Vždy rád bral na seba všetku špinu sveta.
Čo si vtedy písal na zem? – napadne mi. Ale už je neskoro. Na displeji mojej wirpúlky svieti nula a Boh sa rozptýlil v nekonečne. Premkne ma panika, že sa to už nikdy nedozviem. Že nenájdem správne odpovede na všetky tie otázky, ktoré nosím v hlave. Že stratím vieru, pamäť, slová.
Po chvíli ma to však prejde a zasmejem sa sám na sebe: tak, kto je tu vlastne sráč?
Ján 8, 3-8: A zákoníci a farizeovia doviedli k nemu ženu, pristihnutú v cudzoložstve a postaviac ju do prostriedku, povedali mu:
Učiteľu, táto žena bola pristihnutá pri skutku, keď cudzoložila. A v zákone nám prikázal Mojžiš kameňovať také ženy, nuž čo ty hovoríš?
Ale to povedali pokúšajúc ho, aby ho mohli obžalovať. A Ježiš sa zohnul dolu a písal prstom na zem.
A keď sa ho neprestávali opytovať, pozdvihol sa a povedal im:
Kto z vás je bez hriechu, nech prví hodí na ňu kameň.
A opäť sa zohnul dolu a písal na zem.
