reklama

Krátky príbeh o vydieraní

- Ježišmária! – zareval som na celý dom, keď som si pár dní dozadu pozrel účet za telefón. Ale poslušne som zaplatil a dušoval sa, že si nájdem frajerku, ktorá nebude požadovať, aby som jej každý večer volal. Často na druhý koniec planéty, do krajiny, ktorej meno neviem ani vysloviť. - Preskočilo vám?! – opýtal som sa podráždene, keď mi o týždeň nejaký chumaj na druhej strane linky oznámil, že som účet nezaplatil a mám sa dostaviť na jedno z ich obchodných miest.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)
The Night Cafe
The Night Cafe (zdroj: Vincent Van Gogh)

- Mám tri otázky. Rád by som vedel, s kým hovorím? Mám pocit, že ste sa zabudol predstaviť. Potom, ste si naozaj istý, že ja som tá osoba, kto vám dlží peniaze? Ľudí s mojim menom poznám osobne niekoľko. A nakoniec, prečo si myslíte, že sa kvôli údajne nezaplatenému účtu budem trepať niekam na vašu pobočku?
- V poriadku. Najprv k tej poslednej otázke: my nemyslíme. My vieme. Rovnako pripúšťam, že jestvuje viacero trtkov menom Bavlňák, ale minister z nich bude asi len jeden a dám krk na to, že si to ty. No a ak ti k šťastiu chýba už len moje meno, móžeš ma volať Hlas. Happy?
Keď dohovoril, na minútu ostalo na oboch stranách nedorozumenia ticho, ktorého hlavným dirigentom som bol ja.
- Čo chcete? – opýtal som sa po chvíli. Po ulici prešli šťavnaté sedemnástky, teplomer ukazoval tridsať nad nulou. Zo všetkých síl som sa snažil zachovať chladnú hlavu. Úplne bez šance. Ach jaj!
- Chceme, aby si zaplatil účet. Nič viac.
- Panebože, ale aký účet?! – znovu som sa vytočil ako Sabovčík.
- Náš účet.
Keďže povedal „náš“, Hlas zrejme nebol jediný hajzlík, ktorý ma práve vydieral a ja som sa len v duchu modlil, aby to nebola nejaká skupinka dvanástich pomätencov, ktorí si rozostavali domy a nemajú peniaze na dokončenie.
Hlas mi prezradil, že chcú dva melóny. Inak zverejnia niektoré moje telefonáty. Potom vymenoval niektoré šušušu známe aj z médií, ktoré, musím povedať, boli väčšinou holá pravda. Ale to ešte neznamenalo, že Hlas má v skutočnosti aj nahrávky, ktoré by niečo z toho dokazovali.
- Čo ak klamete a žiadne nahrávky nemáte?! Čo ak vám neverím? – opýtal som sa a čakal, že chlap povie: máte pravdu. Prekukli ste nás, zabudnite na to.
- Bavlňák, sledujem, že si ukážkový politik. Sám nikomu neveríš, no čuduješ sa, prečo ti nedôverujú ani ľudia. Ale som rád, že si teraz spoločne môžeme vypočuť jednu krátku pornografickú scénku. Fakt sa je na čo tešiť, - zahlásil a potom kdesi čosi zapol a to čosi bol bezpochyby môj hlas:
„... ešte, ešte, pridaj, poď, póóď, teraz pomaly, tááák, nádhera, pozeraj do zrkadla, pozeraj sa tam, ešte, ešte kúsok, ešte... áááááách, Krista!“
Znel som trochu vlažne, možno som bol práve po rokovaní vlády. Ale viem presne záznam akej udalosti som si práve vypočul. Okrem skvostnej kancelárie s nábytkom z čerešňového dreva som po svojom ministerskom predchodcovi zdedil aj jeho cudnú sekretárku Kristínu. Teda, to ja som si myslel, že Krista (ľudí dôrazne žiadala, aby ju takto oslovovali) so svojím zlatým krížikom na krku a nohami nádhernejšími ako smreky v Kôprovej, je blahorečená kancelárska myš, ktorá v živote nepomyslela na muža. Ale už po troch týždňoch sa mi krútila okolo nôh ako taká mačka a od nôh išla vyššie a vyššie, až som celkom zabudol na kávu, kvôli ktorej som ju zavolal. Milovali sme sa postojačky, opretí o chladné múry stien, milovali sme sa na mäkkých kožených kreslách, aj na stole plnom zákonov a zločinov. Ja som to mal vždy rád pri svetle a za asistencie zrkadiel. Pohľad na to, ako to robíme, ma vzrušoval ešte viac, ako samotná súlož. Pozeral som sa na prsia pritlačené o stôl, videl som na okraji stola božské nenásytné strúhadlo, ktoré budeme uctievať, aj keď už celý náš život budú riadiť počítače a lásku v podobe čipu budeme implantovať svojim deťom pod kožu. Ach, Krista! Za toto by ma novinári zožrali.
- Za toto by si ťa novinári podali. No možno by si sa tým mohol živiť, keď nezaplatíš a prídeš o kreslo, - prerušil moje úvahy Hlas a vypľul tie svoje, prízemné. Dal mi týždeň na to, aby som zohnal dva milióny a poslal ich na účet v zahraničí. V prípade, že sa omeškám čo i len o deň, mám možnosť vybrať si kauzu, ktorej nahrávky ako dôkazový materiál poskytnú médiám. Možnosť výberu! Nielen že ma vydierali, ale ešte sa mi aj vysmievali.
- A ohoľ sa, - rozlúčil sa so mnou Hlas. – Vyzeráš jak taký čert. Nedá sa na to pozerať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď položil, cítil som sa ukrutne sám a bezmocný so svojim nezaplateným účtom. Kaviareň sa medzitým takmer úplne zaplnila. Premkla ma panika, že všetci načúvali, že všetci už aj tak všetko vedia. No, to by vlastne riešilo celú situáciu, pomyslel som si. Ale vedel, som že tomu tak nie je a musím rýchlo vymyslieť, čo spravím. Pozeral som von oknom. V odraze skla ma zastavila moja vlastná tvár. Chvíľu som sa obdivoval, prehŕňal rukou vo vlasoch a snažil sa nechtami dostať zvyšky mrkvového koláča spomedzi mojich dokonalých zubov. Toto som robil, asi štvrťhodinu a nevymyslel som absolútne nič. Potreboval som ešte jednu hlavu.
- Čau predseda. Môžeme sa teraz stretnúť? Je to fakt súrne, - vysvetľoval som pošepky do telefónu.
- Čo sa deje, zase novinári?
- Neviem, možno. Ale počúvaj, niekto ma odpočúva.
- Teraz?
- Možno aj teraz. A nechcú to robiť zadarmo.
- Aké možno?! Chceš povedať, že niekto odpočúva náš rozhovor, kde sa bavíme o tom, že ťa niekto odpočúva?
- No, aspoň počujú, že všetko ide podľa plánu.
- Panebože, všetko musím riešiť ja. Čo už. Môžeme sa teraz stretnúť?
O pár minút som zažil ďalší šok. Našiel som si štyridsiaty siedmy šedivý vlas. Je možné, že ten vlas bol ráno ešte normálny, čierny, ale po Hlasovom telefonáte dostal mŕtvicu a ošedivel. Rýchlo som si ho vytrhol a strčil do prázdneho papierového obalu od cukru. Keď prišiel predseda, prezradil mi, že aj jemu volali! To bol tretí šok a ja som si predstavil, ako mi ošedivela polka hlavy. Nechcel o tom hovoriť do telefónu, aby tí čo nás odpočúvali nezistili, že o všetkom vieme.
- Rozumiem, - povedal som uznanlivo a v celej záležitosti som sa začal dosť strácať. Najprv sme hľadali spôsob, ako ich vystopovať a zničiť skôr, než zaplatíme. Bolo jasné, že by sme sa vrátili do vlastných radov, lebo ak nás niekto odpočúval, tak zrejme aj vďaka výpisom z telefonátov a neskôr aj odpočúvaniu hovorov, ktoré sme pár rokov dozadu sprístupnili a umožnili policajtom takmer bez obmedzenia. Preto sme sa dohodli, že čo najskôr novelu o elektronických médiách zrušíme. Tých, ktorí počúvajú za našimi dverami, tak dostaneme mimo zákon a potom sa môže začať lov.
- Lenže kým sa tak stane, tento prvý účet zrejme budeme musieť zaplatiť. Alebo sa nemusíme báť toho, čo na teba majú? – opýtal sa predseda, ako keby jeho vydierali s tým, že sa v detstve poštieval.
Spomenul som si na Kristu. Krista na prvej strane Nového Času, palcové neónové titulky. Krista na piatej strane Nového Času. Dole malá fotka mojej úplne šedivej hlavy.
- Radšej sa bojme.
Dohodli sme sa, že tie peniaze ulejeme z nejakého štátneho podniku. Bude to čin nehodný poctivého človeka, poznamenal som, ale predseda ma presvedčil, že hodnoty idú v politike bokom. Dôležitá je moc a spôsob, ako ju využiješ. Ako to hovoril, všimol som si, že si zrejme dal amputovať krk. Vyzeralo to dosť zle, ale pomáhalo to jeho neustále nasrdenému kŕčovitému prejavu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sa už konečne v labyrinte prevodov medzi niekoľkými podnikmi s účasťou štátu stratilo pár miliónov a zrazu sa záhadne objavili na účte ani neviem koho, ten neviem kto mi doručil pásku s nahrávkami. Čiže Hlas nebol len liberál, čo dáva na výber, Hlas bol dokonca poriadny chlap, ktorý dodrží slovo. V obálke však nebola magnetofónová páska ani cédečko. Bolo tam dévédé. Celý vzrušený som ho vložil do prehrávača. Sadol som si na pohovku, rozzipsoval nohavice a pozeral sa ako....
... stojím pred svojou vilou a sledujem práce na prístavbe ďalšej garáže pre moje nové auto. To bolo zhruba pred rokom, približne v rovnakom ročnom období a ja som nechápal, prečo to Hlas natáčal. Ako som tam postával, vše som vybehol na ulicu. Niekoho som čakal. O pár sekúnd prihrmelo nákladné auto s pieskom. Otvoril som bránu. Z ničoho nič sa pri mne objavil policajt. Nič však odo mňa nechcel, len postával obďaleč a s kýmsi telefonoval. Venoval som sa preto chlapovi s pieskom a inštruoval ho, keď sa pokúšal nacúvať pred dom. Do brány sa trafil, ale bál som sa, aby nevybočil z príjazdovej cesty a niečo nepoškodil.
- Ešte, ešte, pridaj. - počúval som sa zo záznamu. - Poď, póóď, teraz pomaly, tááák, nádhera, pozeraj do zrkadla, pozeraj sa tam, ešte, ešte kúsok, ešte..., ááááách, kristaboha! Mňa asi jebne! Človeče nemáš oči?! Prešiel si mi trpaslíka! Čo s tým teraz?
Poškrabal som sa po brade, pretrel oči a potom som mu povedal, nech to už potiahne dnu a niekam vysype. V tú chvíľu som mal pokazený celý deň.
Ako som neveriacky pozeral ten záznam, cítil som sa presne ako vtedy. Ako hlupák. Kamera zrazu zamierila na toho policajta poflakovača, ktorý medzitým dotelefonoval. Zakýval do kamery a na sekundu si sťa od radosti stúpol na špičky. Prešiel na druhú stranu cesty, nasadol na bicykel, ktorý mal opretý o strom a viac som ho nevidel. Hoci, bol mi trochu povedomý s tými fúzkami a šedivou šticou.

Paľo SIBYLA

Paľo SIBYLA

Bloger 
  • Počet článkov:  41
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Vyrastal v Hriňovej, žije v Bratislave. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená(my) life /zo života motýľov/coffee stories /poviedky?/müsli /krátke zamüslenia/

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu