...sa autorom podarí najlepšie vykresliť schopnosť Slovákov vzájomne sa urážať a ponižovať. Najlepšie práce budú finančne ohodnotené a vydané v zborníku, ktorý sa v troch jazykových mutáciách bude predávať aj v zahraničí.
-No, do boha, a toto je čo za hovädina? vypadlo z úst Samovi Michalkovi, div sa neoblial bezkofeínovou kávou, ktorou zapíjal raňajky. Raňajkoval a čítal pri tom noviny.
-Čo je môj, čo sa deje? Nechutí ti? ozvalo sa z obývačky, kde Samov neregistrovaný partner Denis sledoval rannú šou. Taká chutná päťdesiatnička práve skutočne, ale skutočne pútavo vykladala o spojení feng šuej a plastickej chirurgie. Denisa nezaujímalo, či Samovi chutí, alebo nie. Išlo o to, že slovo „hovädina“ do toho rána vôbec nezapadalo.
Samo nahlas prečítal inkriminovaný inzerát a slovko „sic!“ osobitne zdôraznil. Už zo školy vedel, že sa to má, ale ani za boha si nevedel spomenúť, čo to slovo znamená.
-Michal, ale veď to je fantastické!!! Konečne príležitosť, aby si ukázal, čo v tebe naozaj je. Dopozerám túto pútavú, ale skutočne pútavú reláciu a pôjdem ti požičať nejaké DVD. Akčné, krvavé, poriadne zúfalé. Jednoducho niečo dobré. Aby si mal z čoho čerpať.
-Ách, pustil tíško medzi zuby Samo a znamenalo to: ách, ešte doteraz stačilo v poviedke poriadne zanadávať, primiešať tam trochu hrubozrnej súlože na automatickej práčke (hoci, s tým začal byť problém dávnejšie, pretože tie nové práčky sa už pri žmýkaní vôbec netrasú), komunistov, žuvačkovej popkultúry a celé to zabaliť do dobrosrdečnej sentimentality (odporúčali sa slová mama, dieťa, láska k starým rodičom, drogy sú zlé, jedzte ryžu). A tiež: ách, kedy ma už prestaneš volať Michal?! Ale nevyslovil svoju sťažnosť, hoci Denisovi už tisíckrát vysvetľoval, ako mu to oslovenie asociuje ten odporný krátky rým „Michal, čo do ri.. (neprešlo cenzúrou) pichal“.
Denisovi znelo Michal ako Dostojevsky, ako Dočko, ako Handzuš, tých všetkých v Samovi, pardón, v Michalovi videl. Ale mladý spisovateľ Michalkov sa zásadne vždy predstavoval: Samuel, Samuel Michalkov, teší ma. Bol hrdý na svoje krstné meno. Malo biblický pôvod (vedel už zo školy). Hoci, ani za boha si nevedel spomenúť, čím sa ten prvý, biblický Samuel preslávil.
Keďže Michalkov svoje „ách“ č.1 ani č.2 nevyslovil, prevrátil noviny na ďalšiu stranu a okamžite na nasledujúcu, a po nej ihneď na posledné tri, pretože celé vydanie sa v ten deň venovalo vládnej kríze. Vyvolalo ju napätie medzi ministrami za KaDeHoršie a liberálmi z NIE ohľadom prvého predstavenia v dokončenej dvadsaťročnej novostavbe SND. Po tom, ako sa liberálom podarilo presadiť muzikál Larry Flint, nasledoval útok katolíckych fundamentalistov na divadlo. Na každé dvere, na všetky okná, na gigantickú oponu aj na čelo tetušky pri okienku s lístkami nasprejovali krikľavo žlté, jednoznačné posolstvo viery: V NEDEĽU ZATVORENÉ!
Tieto pletky Michalkova ani za mak nezaujímali. Mal rád Denisa, makové guľe a šport. Posledné tri strany. Na nich sa však opäť raz rozoberal jeden ľadový komplex, ktorý údajne neexistuje, ale minimálne poskytoval vysvetlenie na výsledky našich hokejistov. Novinár Parker poskytol svoje vlastné: „Ty chlapče? Ty nemáš žiadnu psychiku! Na tú zabudni!“ To Michalkova dostalo, keďže spomínaného pekelne dobrého hráča mal odjakživa najradšej. Najmä preto, že na rozdiel od iných nemal v hlave pomočené piliny, ale zdravý rozum.
Zlostne šmaril noviny von oknom a išiel dať pusu Denisovi, ktorý sa už chystal do mesta.
-Budem dlhšie, zájdem do Achparku trochu poshoppingovať. Tak sa kľudne daj do písania, nebudem ťa rušiť. Tú súťaž vyhráš, verím ti. A peniaze sa zídu, pripomenul mu Denis.
Veď hej, veď hej, šomral si popod fúz, ktorý nemal, Michalkov, keď sa sunul dole schodmi. Vyciciavaš, vyciciavaš ma drahý, ale aj to je život. Keď sa zohol po noviny, ktoré ako chorá zdochýnajúca labuť ležali na trávniku pod oknom, spomenul si na to „sic!“ No jasné, znamená to „chorý“ a ten výkričník je tam preto, aby sa človek mal na pozore.
Posilnený touto drobnou výhrou nad vlastnou deravou pamäťou, sadol si k počítaču a chcel sa pustiť tvoriť. Vzápätí sa však zdvihol a vybral sa do kuchyne, že si uvarí kávu. S kofeínom (Denis nebol doma).
S čľupnutím kocky cukru na čiernu hladinu bdelosti si mladý spisovateľ uvedomil absurdnosť propozícií súťaže. Radšej by zostavil nejakú výzvu, prípadne sa aspoň podpísal. Že náš svet je absurdný a ako radi sa ponižujeme. Ale písať o ňom?
Lenže peniaze sa zídu.
Vyser si oko, Denis.
Keď už vôňa Etiópie apokalypticky zaliala pracovňu, Michalkov zľahka položil prsty na klávesnicu a napísal:
Známe slovenské vydavateľstvo vyhlasuje novú poviedkovú súťaž. Oproti staršej a známejšej podobnej súťaži pre začínajúcich autorov je však táto nová tematicky striktne vyhranená. Krátke prózy nie rozsiahlejšie ako 12 normovaných strán by sa mali venovať Slovensku ako absurdnej krajine, v ktorej ľudia nemajú vlastný názor (sic!) a často podliehajú manipulácii rôznorodých extrémistických skupín. Osobitne ocenené budú poviedky, v ktorých...
