Najprv odpoveď na otázku, prečo píšem o Silvestri týždeň po funuse. Pretože pár dní dozadu sa mi dostali do rúk noviny, v ktorých nejaká nešťastnica sumarizovala televíznu zábavu na štyroch slovenských kanáloch a ja som si pomyslel, že to musí byť za trest taká robota – odsledovať všetky trápne pokusy o všeľudovú zábavu a ešte o tom aj písať. Aspoň dúfam, že si všetky relácie nahrala, silvestrovskú noc strávila s priateľmi kdesi na chate či námestí, a recenziu naklepala spolu s rezňami až na druhý deň po uzretí programov zo záznamu. Predstavujem si ju, ako sledovala Susedov, pochutnávala si na zemiakovom šaláte a prišlo jej zle od žalúdka. Pri sledovaní Radošíncov si rezla dva poháre frankovky a keď sa dostali na rad Príbehy obyčajného šialenstva, nahrabala v kabelke klenbuterol, aby sa nepovedalo. V dokumente o Madonne jej čosi prekážalo a až neskôr postrehla, že celá jej šou bola na motívy slovenskej hymny. No peklo.
Ani ja, ani nikto z tých, s ktorými som strávil silvestrovskú noc, nemusel nič podobné absolvovať. Dobrovoľne sme sa rozhodli pre rádio a amatérsku improligu s nasledovnými pravidlami: účastníci hry sa rozdelia do dvoch skupín. Prvá skupina (v našom prípade chalani) vymyslí vec, ktorú medzi štyrmi očami oznámi jednému členovi druhej skupiny (v našom prípade baby). Ten/tá má potom za úlohu danú vec čo najlepšie zahrať, samozrejme bez slovného komentára, a jeho tím sa snaží uhádnuť, čo to akože má byť?
Začali sme pri banálnostiach typu zvonkohra, kutáč, zamrznutý cencúľ či žiarovka (ktorej zahranie mojim bratom sa v prvom momente prudko podobalo na polonahú Eriku Eleniak vyliezajúcu z gigantickej torty). Do tuhého išlo, keď som mal napodobniť kakaové rezy, priesvitku na meotar či polotučnú horčicu. Andymu sa v rekordnom čase podaril spam trash, hoci dodnes netuším, čo si pod tým slovom baby predstavovali. Najviac srandy vzniklo pri všetkých tých planých pokusoch, ako pri prezidentskom kandidátovi, ku ktorému sme sa prepracovali cez uchádzača o zamestnanie, predavača Nota Bene a neviem, čo ešte. Zemplínska šírava na prvý pohľad vyzerala byť tvrdý oriešok, ale zvládli to, tie naše herečky.
Možno naozaj neriešiteľná herecká improvizácia by bolo zahrať slovné spojenie, ktoré môjmu bratovi napadlo s triezvou hlavou až na druhý deň: bezvýchodisková situácia.
Po sviatkoch, cestujúc vlakom do práce, okupoval som kupé spolu s partiou čerstvých vysokoškolákov. Jeden z nich si na notebooku prezeral fotky zo silvestrovskej žúrky. (Samozrejme, že notebook mali všetci, ale iba tomu vedľa mňa som do neho vedel čumákovať). Bola to taká monotematická séria: úsmevy v značkovom oblečení, na stole chlast, fotenie sa v uzavretej miestnosti, opäť chlast, ale už ja na tvárach zúčastnených, fotenie sa na záchode, chlapík s notebookom, úsmevy a dym z cigariet, fotenie sa, notebook, tentoraz bez chlapíka. Bol tam niekde aj sneh, na jednej fotografii sa dokonca objavila hra Monopoly (!).
Možno to znie, že im niečo vyčítam, ale nie je to tak. Boli sme presne ako oni, len sme žili v inej dobe. No keď som úkosom sledoval tých dvesto sedemdesiatštyri priemerných fotografií, spomenul som si na našu silvestrovskú improligu a hútal, ako by zahralo bezvýchodiskovú situáciu niektoré z týchto deciek. Dotyčný by sa možno na sekundu zamüslel, pristúpil k zapnutému notebooku a bez mihnutia oka stlačil naraz Ctrl, Alt ba aj Delete.
