Večer, keď sa vrátim z práce, zložím si veci, naťahujem sa a pozerám pritom The Simpsons. Obujem si tenisky a idem si zabehnúť. Dole pri trati natrafím na partiu násťročných Rómov ako si tam, ešte pred zotmením, užívajú svoj fet. Cestou späť krásne mladé cigánske dievčatko vlečie za ruku svoju spitú matku, ja zrýchlim a dosiahnem svoj najlepší čas vôbec. Ale to sa mi predsa nemôže vždy podariť, takže niekto z nás dvoch bude musieť zmeniť trasu.
Na druhý deň cestou na obed sa mi postaví do cesty obrovský zelený billboard s usmiatou tvárou kandidáta Smer-u na bystrického župana. Len jeho veľká hlava a more zelenej farby v pozadí. Na námestí plno ľudí, no to len preto, že každý tretí z nich je nezamestnaný. Cigáňom v Čiernom meste asi opäť odstavia vodu, takže aspoň budú mať televízie o jeden príspevok viac počas uhorky: epidémia žltačky znovu zachvátila Rimavskú Sobotu.
O deň neskôr už k hlave pribudli billboardu aj titulky: rektor, ekonóm, manažér, otec, športovec. O ďalší týžďen fádne: tento kraj má na viac. Aj keď viem, že ten šedivý usmiaty pánko má isté skúsenosti, hovorím si, prečo sa do boha správa, ako keby sme tu všetci žrali seno a čakali na spasiteľa s imidžom víťaza súťaže krásy a muža roka zároveň?! Mňa zaujíma, čo chce urobiť pre ten kraj, ktorý má na viac. Či sa sem konečne potiahne dialnica a s ňou nejaký rakušáci, švédi, američania, alebo tu stále bude jedinou perspektívou kariéra policajta a vykrádača kukanádob?
Tá učnica, čo praxuje v reštaurácii, vyzerá presne ako sestra mojej bývalej frajerky z Kolumbie. A cítim od nej aj rovnaký odstup, ktorý nezmizne ani za ďalších päťsto rokov. Dylino gadžo, ktorý si môže dovoliť každý deň zájsť na obed do reštiky, aj keď len za stravné lístky. Repka už pomaly odkvitá ale ešte stále je to príliš krásne na taký smutný kraj. Niekedy ma zastihne chvíľa, keď sa cez to všetko nedokážem preniesť. Zhasnem svetlo, aby sa k nám nenasťahovali krvilačné komáre a otvorím okno. Vykuknem von a pomyslím si: možno je to všetko len nedostatkom fetu. Jednoducho málo fetu.
